Pápež prijal príbuzných Asie Bibiovej z Pakistanu a Rebeccu Bitrusovú z Nigérie

Vatikán 24. februára – Pápež František dnes prijal na osobitnej audiencii dcéru a manžela Asie Bibiovej, kresťanky z Pakistanu, ktorá je už deväť rokov vo väzení, odsúdená na trest smrti za údajné rúhanie. Svätý Otec spolu s nimi prijal aj mladú Nigérijčanku Rebeccu Bitrusovú, ktorá bola dva roky v zajatí teroristickej organizácie Boko Haram.

Dcéra Asie Bibiovej Eisham splnila prosbu svojej matky, ktorú pred cestou do Ríma navštívila v pakistanskom väzení: „Ak sa stretneš s pápežom, pobozkaj ho za mňa.“  Pri asi 40 minútovom stretnutí sa spolu s pápežom pomodlili Otče náš a Zdravas, každý vo svojom jazyku.

„Myslím často na tvoju matku a modlím sa za ňu,“ to sú slová Svätého Otca, ktoré reprodukoval pre Vatican News riaditeľ talianskej pobočky Pápežskej nadácie ACN – Pomoc trpiacej cirkvi Alessandro Monteduro, ktorý sprevádzal trojicu hostí pri súkromnej audiencii.

Rebecca Bitrusová, 28-ročná Nigérijčanka, bola dva roky rukojemníčkou skupiny Boko Haram, vo väzení otehotnela po znásilnení strážcom. Dieťa prijala a po úteku sa jej podarilo opäť nájsť svojho manžela. „Nikdy som neprestala dôverovať Bohu“, povedala vo svedectve.

Títo svedkovia prenasledovania kresťanov sú v Ríme hosťami katolíckej organizácie ACN – Pomoc trpiacej Cirkvi, ktorá v rámci kampane na pomoc trpiacim kresťanom zorganizovala symbolické memento. Svetlo červených reflektorov sfarbilo rímske Koloseum a ďalšie dve pamiatky kresťanského mučeníctva v Sýrii a Iraku: Maronitský kostol sv. Eliáša v Aleppe a kostol sv. Pavla v Mosule. Cieľom iniciatívy organizácie Pomoc trpiacej Cirkvi je zviditeľňovať problém prenasledovania kresťanov a iných náboženských menšín a podporovať dodržiavanie náboženskej slobody vo všeobecnosti.

Na rozsvietení červených reflektorov dnes o 18.00 sa v Ríme zúčastnili významní predstavitelia Katolíckej cirkvi, ako aj talianskych a európskych inštitúcií. -zk, jb-

Zobraziť zdroj článku

Raniero Cantalamessa začal pôstny cyklus: „Nepripodobňujte sa mentalite tohto sveta“

Vatikán 24. februára – V kaplnke Redemptoris Mater začal pápežský kazateľ Raniero Cantalamessa cyklus pôstnych kázni na tému „Oblečte si Pána Ježiša Krista“ (Rim 13,14), s podtitulom „Kresťanská svätosť v Pavlových morálnych povzbudeniach“.

V prvej meditácii v piatok 23. februára podčiarkol skutočnosť, že k premene sveta je potrebná naša osobná premena. Vychádzal zo slov sv. Pavla z Listu Rimanom: „Nepripodobňujte sa  mentalite tohto sveta“ a upozornil, že Pavol nehovorí „zmeňte ho“, ale „zmeňte sa“.

Pápežský kazateľ pripomenul, že Ježišov postoj voči svetu je „byť vo svete, ale nie zo sveta“. Svet ako taký je dobrou skutočnosťou, nakoľko je stvorený Bohom, vysvetlil páter Cantalamessa a upresnil že ten „svet“, ktorému sa netreba prispôsobovať, je svet riadiaci sa egoizmom:

„Vieme už akému svetu sa – v duchu Nového zákona – nemáme prispôsobovať. Nie svetu stvorenému a milovaného Bohom, nie ľuďom sveta, ktorým máme práve ísť vždy v ústrety, zvlášť chudobným, posledným, trpiacim. „Zmiešať sa“ s týmto svetom trpiacich a vyradených je paradoxne najlepším spôsobom ako sa „oddeliť“ od sveta, pretože sa ide tam, odkiaľ iní zo všetkých síl utekajú. Je to oddelenie sa od samotného princípu, ktorým sa riadi svet, a tým je egoizmus.“

Raniero Cantalamessa upozornil na myšlienkový posun a krízu správneho chápania ideálu kresťanského úniku od sveta, čo sa v nedávnej dobe prejavilo aj v absurdných teologických uvažovaniach. Dotkol sa pojmov ako „sekulárna teológia“, „smrť Boha“ či „náboženský indiferentizmus“.

Úvodnou meditáciou páter Cantalamessa uviedol prítomných do ducha Pôstu. Špecifickej téme svojho programu sa bude venovať až pri ďalších piatkových stretnutiach. Tentoraz medzi poslucháčmi chýbal Svätý Otec a členovia Rímskej kúrie, ktorí boli ešte v Aricci na duchovných cvičeniach. -ab-

Zobraziť zdroj článku

Pápež prijal štátnych predstaviteľov Bosny a Hercegoviny

Vatikán 24. februára – Svätý Otec dnes prijal na osobitnej audiencii zástupcov najvyššieho vedenia Bosny a Hercegoviny na čele so súčasným prezidentom Draganom Čovićom. Delegácia sa následne stretla so štátnym sekretárom kard. Parolinom a sekretárom pre vzťahy so štátmi Mons. Gallagherom.

Ako informovalo Tlačové stredisko Svätej stolice, počas rozhovorov obe strany vyjadrili radosť nad dobrými vzťahmi medzi Vatikánom a Bosnou a Hercegovinou a bola potvrdená snaha pokračovať v rozvíjaní konštruktívnej obojstrannej spolupráce a posilniť dialóg a medzináboženské porozumenie. -ab- 

Zobraziť zdroj článku

Pápež umelcom z Diakonie krásy: Talenty sú pre vás zodpovednosťou a misiou

Vatikán 24. februára – Talent je pre umelca zodpovednosťou a misiou – o tomto dnes hovoril pápež František pri stretnutí s členmi takzvanej Diakonie krásy (Diaconia della Bellezza), ktorých prijal na osobitnej audiencii. Štyridsaťčlenná skupina pozostávajúca z hudobníkov, básnikov, spevákov, maliarov, architektov, filmových umelcov, sochárov, hercov a tanečníkov je v Ríme od 18. februára, dňa liturgickej spomienky blahoslaveného dominikána Fra Angelica, na týždňovom sympóziu.

„Diakonia krásy“ vznikla v októbri 2012 počas Synody o novej evanjelizácii. Práve predseda Pápežskej rady pre novú evanjelizáciu Mons. Rino Fisichella inauguroval tohtoročné sympózium slávením eucharistie v Bazilike Santa Maria sopra Minerva v Ríme, kde je blahoslavený Angelico pochovaný.

Pápež František účastníkom audiencie pripomenul slová sv. Jána Pavla II., o tom, že umelec „žije v osobitnom vzťahu s krásou“, dokonca, že „krása je jeho povolaním“, ku ktorému ho Stvoriteľ pozýva tým, že mu daroval umelecký talent (porov. List umelcom, 4. apríla 1999, č. 3). Ten však treba rozvíjať podľa logiky evanjeliového podobenstva o talentoch (porov. Mt 25,14-30). Talent je teda zodpovednosť, pripomenul umelcom Svätý Otec, keď povedal:

„Dary, ktoré ste prijali, sú pre každého z vás istou zodpovednosť a istou misiou. Žiada sa od vás totiž, aby ste pracovali bez toho, aby ste sa nechali ovládať vyhľadávaním márnej slávy či ľahkej popularity a tým menej malichernou kalkuláciou pre čisto osobný zisk. Vo svete, v ktorom sa neraz považuje technika za hlavný interpretačný kľúč života (porov. Encyklika Laudato si´, 110), vy ste povolaní, prostredníctvom vašich talentov a čerpajúc zo zdrojov kresťanskej spirituality, navrhovať «alternatívne chápanie kvality života a [povzbudzovať] k prorockému a kontemplatívnemu životnému štýlu, schopnému hlboko sa radovať bez upínania sa na konzum» (tamtiež, 222), slúžiť stvorenstvu a ochrane „oázy krásy“ v našich mestách, ktoré sú príliš často preplnené betónom a bez duše. Ste povolaní pomáhať ľuďom spoznávať nezištnosť krásy.

Pozývam vás preto rozvíjať vaše talenty, aby ste prispeli k ekologickému obráteniu, ktoré by uznalo výsostnú dôstojnosť každej osoby, jej zvláštnu hodnotu, jej kreativitu a jej schopnosť napomáhať spoločnému dobru“.

Pápež umelcov pozval aj k tomu, aby svojím umením šírili kultúru stretnutia, napomáhali budovať vzťahy a vydávali svedectvo o Ježišovi Kristovi:

„Povzbudzujem vás teda, v rámci tejto „Diakonie krásy“, šíriť kultúru stretnutia, budovať mosty medzi osobami, medzi ľuďmi, vo svete, v ktorom sa ešte vztyčujú mnohé múry kvôli strachu z druhých. Majte na srdci vo vyjadrení vášho umenia aj vydávanie svedectva o tom, že veríte v Ježiša Krista a že nasledovať ho  «je nielen pravdivé a správne, ale aj krásne; že toto nasledovanie napĺňa život novým jasom a hlbokou radosťou, a to aj uprostred skúšok» (apošt. exhort. Evangelii gaudium, 167)“. -zk-

Zobraziť zdroj článku

Zamyslenie P. Milana Bubáka SVD: Potrebujeme náboženský zážitok?

Zamyslenie P. Milana Bubáka SVD na 2. pôstnu nedeľu rok B (Gn 22,1-2.9a.10-13.15-18; Mk 9, 2-11): Potrebujeme náboženský zážitok?

AUDIO: 

Pre veriaceho človeka je dôležité, aby neustále prežíval skutočnosť, že Pán je prítomný stále v jeho živote a že sa o neho bez prestania stará a že ho miluje. Toto presvedčenie je pre jeho život viery dôležité. Toto je to, čo ho odlišuje od človeka neveriaceho alebo sekularizovaného. Ide o praktické žitie motta: „Boh ťa nikdy nebude viesť tam, kde by ťa nebol schopný podržať svojou milosťou.“ Niekedy nie je ťažké si jeho prítomnosť uvedomovať. Sú však aj chvíle, kedy cítime, že Pán od nás odišiel, že nás nechal akoby napospas „divej zveri“. Vtedy je nevyhnutné o uvedomovanie si jeho prítomnosti bojovať.

Božie slovo dnešnej nedele nás vedie práve týmto smerom: k schopnosti neustále si uvedomovať, že Boh je prítomný v našom živote. Je tomu tak v prípade ťažko skúšaného Abraháma, a je tomu aj v prípade apoštolov, zruinovaných po vypočutí si Ježišovej predpovede o jeho utrpení ako aj o nevyhnutnosti kríža v živote každého jeho nasledovníka. Potrebovali injekciu, a Pán im ju pri svojom premenení na vrchu poskytol.

Tie injekcie sú k dispozícii aj nám a to vo forme náboženských zážitkov rozličného druhu. Existujú tri druhy náboženských zážitkov, cez ktoré nás Pán uisťuje o svojej prítomnosti. Prvou sú bežné, normálne, riadne prostriedky jeho prítomnosti: Boh je prítomný vo svojom Slove, vo sviatostiach, v ľuďoch okolo nás. Problémom je, že mnohé z týchto vecí prehliadame, alebo ich podceňujeme, alebo ich nepokladáme za nič výnimočné. A tak sa nám môže stať to, čoho sa obával sv. Augustín, keď sa modlil: Timeo Deum transeuntem – „Bojím sa, že Boh bude prechádzať popri mne a ja si ho nevšimnem.“

Tu sa vyžaduje vrátiť sa naspäť v mysli k tým momentom, kedy Pán bol prítomný pre mňa v mojom živote, ale ja som ho nepostrehol, lebo to bolo pre mňa čosi príliš bežné, čosi príliš samozrejmé.

Jestvuje aj ďalšia forma zážitku, ktorý by sme už mohli zaradiť medzi zážitky mimoriadnejšieho charakteru, teda nie celkom bežné. Tieto sú už výslovným darom od Pána a Pán ich posiela tým, ktorí ich potrebujú. Záleží od toho aká sme povaha a čomu dávame prednosť, tieto zážitky môžu byť buď intelektuálneho alebo emocionálneho alebo estetického charakteru. Niekto sa napríklad môže dostať do „extázy“, keď počuje nejakú pravdu vzťahujúcu sa na jeho spásu, ktorej doteraz nerozumel alebo keď sa dozvie nejakú hlbokú skutočnosť, vzťahujúcu sa na jeho vlastný život. Toto je zážitok intelektuálny.

Iný môže trpieť na samotu a na pocit odvrhnutia. Myšlienka, že Boh ho miluje, a že aj ľudia ho milujú môže byť pre neho silne vzrušujúca. „Poďte ku mne všetci a nájdete odpočinok!“, hovorí Ježiš. Táto myšlienka môže niekoho úplne zmeniť. Povedomie, že Boh ma miluje už zmenilo životy miliónov ľudí. Toto je emocionálny zážitok.

Alebo človek sa môže cítiť unavený a znudený surovým materializmom každodenného mestského života. Začne sa cítiť ako špica na kolese bicykla, ako vec a nie ako človek. Na ceste z práce domov sa náhle zastaví v kostole na pár minút ticha. A tu, obklopený vznešenou architektúrou alebo snáď vystavený vplyvu slávnostných tónov organa zabudne na všetku tú hnusobu vonku. Vznešenosť Boha sa odráža v tomto krásnom priestore. Pomaly sa ukľudní a zrazu začne objavovať svoju dôstojnosť. „Ja som skutočný znovu!“ s týmto pocitom možno odchádza z kostola obnovený. Toto je príklad estetického zážitku.

Jestvuje aj tretia forma zážitku, ktorá už nie je taká bežná, no Pán ju posiela tým, ktorí ju potrebujú. Najčastejšie nám Pán takýto zážitok posiela vo chvíľach, kedy sa snažíme alebo keď potrebujeme urobiť vo svojom živote nejaké vážne rozhodnutie a my nevieme ako. Popíšem ho príbehom zo života známeho kapucína, P. Benedikta Groeschela:

P. Benedikt píše, ako kedysi, ako mladý kňaz pracoval ako duchovný v väznici pre mladistvých. Raz sa stalo, že to jeden z väzňov už vo väznici nevydržal a rozhodol sa obesiť. Našťastie ho včas zvesili a tak sa ho podarilo zachrániť. Keď tak ležal v bezvedomí na dlažbe väzenskej cely zavolali k nemu P. Benedikta. Ten si kľakol,  sklonil sa nad neho a snažil sa mu prihovárať. Chlapec zrazu otvoril oči a začal sa usmievať. „Bol to krásny úsmev“, hovorí P. Benedikt. No vtom si uvedomil, že chlapec si asi myslí, že je mŕtvy a že nad sebou vidí snáď nejakého sv. Františka. A bolo to naozaj tak. Chlapec si po chvíli uvedomil, že on žije a že jeho samovražda sa nepodarila a že on je naspäť v tvrdej realite väzenia. „Začal plakať,“ hovorí Benedikt. „Bol to hlboký žalostivý plač. Všetci odišli, zostal som s ním iba ja, kľačiaci na podlahe cely. Chlapec plakal a plakal. Chcel ujsť, a nepodarilo sa mu to…“

„Ako som tak kľačal nad ním na podlahe“, hovorí páter, „teraz som si už naplno uvedomil, že chlapec sa mýlil v tom, koho videl, keď otvoril svoje oči. Lenže ja som sa nemýlil. Mne bolo nad slnko jasnejšie, koho ja pred sebou vidím. V ušiach mi zaznievalo udieranie kladiva, ktoré zatĺkalo klince do rúk Ježišových, bol som schopný cítiť pach potu a krvi a jasne som počul výkrik: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ Nikdy pred tým sa mi slová Kristove z Matúšovho evanjelia „Bol som vo väzení a prišli ste ku mne“ nezdali skutočnejšie, ako práve teraz.“ Tento zážitok zmenil život P. Benedikta Groeschela a nadobro určil smerovanie jeho ďalšieho života.[1] (Plné znenie zážitku P. Benedikta uvádzam na konci.)

V náboženskej terminológii tu hovoríme o milosti, ktorá prichádza náhle, nečakane, ktorá nás zaskočí alebo prekvapí mimo proporcie, avšak ktorá má kľúčový dopad na smer nášho nasledujúceho života. Spisovateľ Gerald May to hovorí takto: „Máte napríklad alkoholika, ktorý sa snaží všemožným spôsobom zbaviť svojho alkoholizmu. Nič však nezaberá. Jedného dňa kráča dolu ulicou a zrazu to príde. Má silný zážitok. Nevie, čo sa presne stalo. Vie len to, že už piť nebude. A nepije.“[2]

Možno ste aj vy, milí priatelia, mali zážitok podobného charakteru, ktorý zmenil váš život. Neviete, čo sa udialo, no zabralo to. Bol to dar. Takto Boh pracuje v životoch tých, ktorí to potrebujú.

Čo nám teda zostáva je byť pripravení vnímať Pána. Vnímať ho v tých bežných formách jeho prítomnosti. Hľadať ho, keď sme frustrovaní a rozbití. No byť pripravení, možno, aj na zázrak. Pán nám ho dáva, keď ho najmenej čakáme, no keď ho najviac potrebujeme.

**********

Tu je plné znenie zážitku Benedikta Groeschela:

Keď som bol ešte veľmi mladým kňazom bol som určený do Detskej dedinky v Dobbis Ferry v New Yorku, čo bol ústav pre chlapcov trpiacich na emocionálne poruchy. Často sa stalo, že moje povinnosti ma viedli aj do väzníc New Yorku, v ktorých niektorí z chlapcov, o ktorých som sa staral mali svojich príbuzných a v ktorých mnohí z nich žiaľ aj sami neskôr skončili. Najčastejšie som šiel do obrovskej väznice skladajúcej sa enormného množstva klietkových ciel z ocele v Brooklyne, ktorá sa vtedy nazývala Atlantic Avenue Jail (väznica na Atlatickej triede).  Často som tam šiel navštíviť väzňov uprostred dňa. Podľa zvyku kapucínskeho rádu, mal som na sebe hnedý habit. Istého popoludnia ma dozorcovia pozvali k sebe na tanier polievky, zakiaľ prebiehalo spočítavanie a kontrola väzňov v celách. Zrazu uprostred obeda náhle pribehne dozorca a hovorí: „Otče, prosím vás poďte rýchlo hore. Jeden chlapec sa práve obesil.“ Bežali sme teda hore na poschodie a potom na koniec dlhej chodby, kde boli už zhromaždení aj iní väzni, dozorcovia a väzenskí úradníci. Ako som vstupoval do cely, uvidel som pred sebou ležať na podlahe mladého chlapca hišpánskych (latinoameričan) čŕt. Vyzliekli mu v náhlivosti jeho tričko a pokúšali sa o umelé dýchanie. Chlapec bol veľmi vychudnutý a mal krátku čiernu bradu. Ako som tak kľačal vedľa neho, väzenský lekár hovorí: „Je to v poriadku, otče. Práve vydýchol vzduch zo svojich pľúc. Snažil sa spáchať samovraždu, ale opasok na ktorom visel sa utrhol. Už je v poriadku; choďte dole a dojedzte svoj obed.“

Vtedy mi prebehlo mysľou: „Ako, že je v poriadku? Práve sa pokúsil o samovraždu. Ako teda môže byť v poriadku?“ Postupne, ako som tak kľačal vedľa neho, chlapec prišiel k sebe. Zhromaždení dozorcovia a väzni sa postupne jeden po druhom začali vytrácať. Po chvíli som tam zostal len ja sám aj s dvoma dozorcami a lekárom. Keď chlapec po chvíli otvoril oči, zameral sa na moju tvár. Usmieval sa na mňa. Bol to krásny úsmev. Na jeho tvári sa zračil pohľad priateľskosti a jasne odomňa čakal, že mu niečo poviem. Vtedy som si však na svoje veľké zdesenie uvedomil, že chlapec si pravdepodobne myslí, že je mŕtvy a že nad sebou vidí snáď nejakého sv. Františka. Pred chvíľou sa obesil a teraz, keď otvoril oči vidí pred sebou muža s ryšavou bradou a v dlhom habite, ako sa skláňa nad ním.

Vo svojom zdesení som sa trocha uhol svojou hlavou, aby si všimol aj dozorcov a lekára. Zbadal ich. Jeho reakcia bola náhla. Na jeho tvári sa zrazu objavil nesmierny smútok. Uvedomil si, že nie je mŕtvy, že sa mu nepodarilo zo života uniknúť, že ho priviedli naspäť k životu, aby si doslúžil dlhý rozsudok vo väzení (bol jedným s pomocníkov pri bankovej lúpeži, pri ktorej bol jeden človek zavraždený). Mal pred sebou 25 rokov väzenia.

Keď prišiel k plnému vedomiu, začal plakať. Bol to hlboký žalostivý plač. Všetci odišli, zostal som s ním iba ja, kľačiaci na podlahe cely. Chlapec plakal a plakal. Chcel ujsť, a nepodarilo sa mu to…

Ako som tak kľačal nad ním na podlahe, teraz som si už naozaj naplno uvedomil, že chlapec sa mýlil v tom, koho videl, keď otvoril svoje oči. Lenže ja som sa nemýlil. Mne bolo nad slnko jasnejšie, koho pred sebou vidím. V ušiach mi zaznievalo udieranie kladiva, ktoré zatĺkalo klince (do rúk Ježišových), bol som schopný cítiť pach potu a krvi a jasne som počul výkrik: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ Nikdy pred tým sa mi slová Kristove z Matúšovho evanjelia „Bol som vo väzení a prišli ste ku mne.“ nezdali skutočnejšie, ako práve teraz:

Tento zážitok zmenil život Benedikta Groeschela. Hovorí, že dojem, aký tento zážitok na neho mal, sa nedá popísať slovami. Spomína naň ako na zázračný zážitok. Nedá sa povedať, že by bol prežíval vtedy nejaké zjavenie (po akých túžia mnohí ľudia). Nepočul žiadne hlasy z neba, nebolo tam vedomie prítomnosti ničoho mimoriadneho akoby z iného sveta. Táto skúsenosť bola pre neho však hlboko ponižujúca, čo je dôkazom toho, že do jeho života vstupuje Boh. Hovorí, prešlo 25 rokov odvtedy, a zážitok je stále v mojej mysli. Stovky krát počas týchto 25 rokov od vtedy, čo som mal tento zážitok Krista vo väzňovi spôsobil, že som sa angažoval v práci s ľuďmi, ktorí ľudsky povedané kráčali nikam, a o ktorých bolo jasné, že na to, čo pre nich robím, nebudú nikdy schopní odpovedať adekvátnym spôsobom, ba dokonca ani pochopiť, prečo to vlastne pre nich robím.

 


[1] Fr. Benedict Groeschel, C.F.R., A Still, Small Voice. A Practical Guide On Reported Revelations, Ignatius Press, San Francisco, 1993, str. 143-147

[2] Gerald May, M.D., Addiction and Grace. Love and Spirituality in the Healing of Addictions, HarperSanFrancisco, 1991, str. 152-153

Zobraziť zdroj článku

Pápež kondoloval v súvislosti s nehodou autobusu v Peru

Vatikán/Peru 23. februára – Pápež František po návrate z duchovných cvičení vyjadril svoju duchovnú blízkosť osobám zasiahnutým stredajšou tragickou nehodou autobusu v peruánskom meste Arequipa, ktorá si vyžiadala viac než 30 mŕtvych a desiatky zranených.

Ako sa píše v telegrame adresovanom arcibiskupovi Arequipa Mons. Javierovi del Rio Alba, „v týchto chvíľach veľkej bolesti“ pápež František „vyprosuje pre všetkých materský príhovor Panny Márie a udeľuje apoštolské požehnanie ako znak kresťanskej nádeje vo vzkrieseného Pána“, uvádza v telegrame v mene pápeža kardinál Parolin. -ab-

Zobraziť zdroj článku

Pápež zajtra prijme rodinu Asie Bibiovej a bývalú rukojemníčku Boko Haram

Rím 23. februára – Pápež František zajtra prijme na osobitnej audiencii dcéru a manžela Asie Bibiovej, kresťanky z Pakistanu, ktorá je už deväť rokov vo väzení a zároveň aj mladú Nigérijčanku Rebeccu Bitrusovú, ktorá bola dva roky v zajatí teroristickej organizácie Boko Haram. Títo svedkovia prenasledovania kresťanov sú v Ríme hosťami katolíckej organizácie Pomoc trpiacej Cirkvi (Kirche in Not), ktorá je usporiadateľom zajtrajšieho červeného osvetlenia Kolosea na pamiatku prenasledovaných kresťanov.  

„Moja mama je v poriadku, dúfame v jej prepustenie a pápeža poprosíme, aby sa za nás modlil“, uvádza Eisham, najmladšia dcéra Asie Bibiovej, ženy, ktorá bola pred deviatimi rokmi zadržaná a odsúdená na trest smrti kvôli pochybnému obvineniu z rúhania. Pápež naposledy prijal spomínaných dvoch členov jej rodiny pri jednej z generálnych audiencií v roku 2015.

Rebecca Bitrusová, 28-ročná Nigérijčanka, ktorá bola dva roky rukojemníčkou skupiny Boko Haram, vo väzení otehotnela po znásilnení strážcom. Dieťa prijala a po úteku sa jej podarilo opäť nájsť svojho manžela. „Nikdy som neprestala dôverovať Bohu“, povedala vo svedectve.

Zajtra sa okrem rímskeho Kolosea do červena sfarbia aj ďalšie dve kultúrne pamiatky v Sýrii a Iraku: Maronitský kostol sv. Eliáša v Aleppe a kostol sv. Pavla v Mosule. Cieľom tejto iniciatívy organizácie Pomoc trpiacej Cirkvi je zviditeľňovať problém prenasledovania kresťanov a iných náboženských menšín a podporovať dodržiavanie náboženskej slobody vo všeobecnosti. -zk- 

Zobraziť zdroj článku

V pondelok sa s pápežom stretne Rada kardinálov C9

Vatikán 23. februára – Najbližší pondelok 26. februára sa vo Vatikáne uskutoční už 23. stretnutie pápeža Františka s Radou kardinálov C9. Ide o tohtoročné prvé stretnutie poradnej rady, ktorú Svätý Otec ustanovil pred štyrmi rokmi s cieľom pomáhať pápežovi „vo vedení univerzálnej Cirkvi a študovať projekt revízie Apoštolskej konštitúcie Pastor Bonus o Rímskej kúrii“. O budúcich perspektívach prác C9 sa v rozhovore s Alessandrom Gisottim pre Vaticannews vyjadril sekretár Rady kardinálov taliansky biskup Mons. Marcello Semeraro týmito slovami:

„Povedal by som, že na ďalšom zasadnutí sa opäť preberú otázky, ktoré už boli zaradené do programu, aj preto, že v procese reformy sa niektoré etapy vyjasňujú. Povedzme teda, že pohľad Rady kardinálov na základné dikastériá je už v záverečnej fáze. Sme v momente opätovného premýšľania, aj počínajúc reflexiou nad vykonanou prácou. Urobená práca pomohla tiež objasniť niektoré otázky, ktoré sa na prvý pohľad nezdali urgentné.“

„Reforma je pohyb“ povedal pápež počas posledného zasadnutia C9 minulý december. Aký význam má reforma chápaná v tomto zmysle, ktorý môžeme definovať plne ignaciánskym, podľa sv. Ignáca z Loyoly?

„V prvom rade, reforma Rímskej kúrie sa zrodila z hnutia, ktoré treba chápať, tak ako ste povedali, v Iganciánskom zmysle. Počas stretnutí, ktoré predchádzali poslednému konkláve, nastal medzi kardinálmi duchovný pohyb. A z tejto konfrontácie vzišla naliehavosť, že nový pápež bude musieť venovať pozornosť reforme Rímskej kúrie, reforme nie v zmysle opravy niečoho, čo je zlé, čo nefunguje, ale reformy v zmysle toho „semper reformanda“, čo normálne platí pre Cirkev, ale čo sa ešte priamejšie môže povedať o Rímskej kúrii. Kúria vždy zažívala zásahy, aj za Pia X., Pavla VI., Jána Pavla II. a tiež Benedikta XVI., ktoré môžeme nazvať „reformnými“. To znamená robiť realitu čoraz transparentnejšou, stále viac zodpovedajúcou  účelu. V tomto zmysle verím, že je tiež potrebné povedať, že reforma bude vždy prinášať úpravy. Reforma Kúrie sa nerobí raz a navždy!“ -ab-

Zobraziť zdroj článku