Pri žrebovaní boli vylosovaní títo výhercovia

1. cena – Auto Suzuki Ignis GL: Martin Fatura z Ladiec,

2. cena – Letecký zájazd do Lúrd pre tri osoby venuje CK Awertravel: Mária Koszeghyová zo Starej Turej,
3. cena – Pútnický zájazd do Svätej zeme pre dve osoby venuje CK Awertour: Roman Gallas z Dolného Ohaja,
4. cena – Pútnický zájazd pre dve osoby do Poľska: Eva Polaková z Bratislavy,
5. cena – Kombinovaný sporák: Božena Jakubíčková z Čermian,
6. cena – Športová kamera: Mária Fusková z Rajca,
7. cena – Mikrovlnná rúra: Želmíra Andiová z Komjatíc,
8. cena – Čítačka: Kongregácia sestier Božského Vykupiteľa vo Vrícku,
9. cena – Sada tanierov: Mária Mikušová z Oreského,
10. cena – Hrniec na zaváranie: Monika Fučková z Olešnej,
11. cena – Sada hrncov: Antónia Moravčíková z Bošáce,
12. cena – Autovysávač: Jozef Pinteš z Meleka,
13. cena – Sadu omšových vín venuje Spolok svätého Vojtecha: Michaela Krajčovičová z Bratislavy,
14. cena – Výživové doplnky Walmark: František Miškuf z Prešova,
15. cena – Výživové doplnky Pharma Activ: František Mihok zo Svinnej,
16. cena – Výživové doplnky Dr.Theiss: Terézia Rosáková z Oslian,
17. cena – Skladacia kolobežka: Anton Briš z Ľubochne,
18. cena – Detektor úniku tepla: Michal Tabačar zo Skalitého,
19. cena – Slúchadlá: Magda Šimičáková zo Zuberca,
20. cena – Trstenská keramika – Čajová súprava: Zlatica Stupalová z Vrádišťa,
21. cena – Sväté písmo venuje Spolok svätého Vojtecha: Emil Kováčik z Dubnice nad Váhom,
22. cena – Cestovná taška: Ľuboš Cehlár z Krompách,
23. cena – Rodinná spoločenská hra: Jozef Fuska z Nových Sadov,
24. cena – Záhradný gril: Iveta Chlebinová zo Štiavnika,
25. cena – Zavlažovač záhrady: Štefan Bystričan z Novote,
26. cena – Elektrické nožnice na živý plot: Michal Porvažník z Brekova,
27. cena –Bezdotykový teplomer: Magdaléna Digoň z Chmeľova,
28. cena – Vákuovačka potravín: Mária Štubňová z Novej Dubnice,
29. cena – CD Yiruma – River Flows in You: Helena Tušanová zo Sečovskej Polianky,
30. cena – Webkamera: Peter Šimkovič z Vrútok,
31. cena – Vodotesná LED baterka s nabíjaním: Jolana Stullerová z Nového Salaša,
32. cena – Autonabíjačka: Marta Janičková z Lysej pod Makytou,
33. cena – Náradie v kufríku: Ján Hudaček zo Svinnej,
34. cena – Infračervená lampa: Ján Hazucha z Látok,
35. cena – Powerbanka: František Chomistek z Oravského Podzámku,
36. cena – Balíček kníh venuje Spolok sv. Vojtecha: Pavol Ferenc z Košece,
37. cena – Teplovzdušný ventilátor: Janka Šťastná z Vrútok,
38. cena – Elektrický sekáčik zeleniny: Anton Adamčík z Polomy,
39. cena – Balíček bylinných sirupov: Ivana Gabániová z Kokošoviec,
40. cena – Balíček minerálnych vôd: Anna Šmehylová z Tepličky nad Váhom,
41. – 50. cena – Predmety s logom KN a ročné predplatné KN venujú Katolícke noviny:
Mária Kajtárová z Pezinka, Ľudmila Urbanová z Hornej Stredy, Štefan Uhliarik z Námestova,
Anna Berciková z Petroviec, Rastislav Fukas z Blatného, Anna Štrajcherová z Krnče, Alena Gajdošová z Dubnice nad Váhom, Helena
Šupejová z Brezian, Darina Timková z Prešova a Margita Mošková z Trenčína.

Zobraziť zdroj článku

Náš prebytok môže byť v Afrike bohatstvom

 Uganda v roku 1962. Patrí medzi najmenej roz vinuté štáty, a preto sa stále radí medzi vznikla z britského protektoráturozvojové krajiny. Dlhé roky bola zmietaná občianskou vojnou. Nepokoje, ku ktorým dochádzalo v Ugande od šesťdesiatych rokov minulého storočia, ťažko poškodili spoločnosť aj hospodárstvo krajiny. Slovenská katolícka charita prevádzkuje v Ugande Centrum Nepoškvrneného Srdca Panny Márie. Postavenie centra bolo reakciou Charity na zložitú situáciu miestnych obyvateľov, ktorých od čias vojenských konfliktov v osemdesiatych rokoch 20. storočia sužuje vírus HIV a chudoba. Centrum, ktorého hlavnou úlohou je poskytnúť pomoc zraniteľným sirotám a polosirotám s HIV a aidsom, dennodenne ponúka starostlivosť 54 chlapcom a dievčatám. Od roku 2016 sa podarilo v priestore centra vybudovať nové odborné učebne, kde budú môcť deti získať prvé pracovné zručnosti. Prostredníctvom získanej praxe sa môžu ľahšie uplatniť ako stolári či krajčírky. Ďalším viac ako 500 deťom z okolitých dedín sprostredkúva Charita pomoc prostredníctvom projektu Adopcia na diaľku®.

 
Srdce Afriky
Rwanda je malá vnútrozemská krajina. Vďaka jej hornatému, ale úrodnému terénu ju nazývajú krajinou tisícich kopcov. Svet ju pozná ako srdce Afriky, ktoré pred 24 rokmi zažilo genocídu. V africkej Rwande prevádzkuje Slovenská katolícka charita Kultúrne centrum sv. Vincenta Pallottiho v pútnickom mestečku Kibeho. V tomto centre pre 43 detí vo veku od troch do šiestich rokov zabezpečuje predškolskú prípravu. Rodičia sa často nedokážu o deti dobre postarať, a preto niektoré trpia podvýživou a rôznymi chorobami z nedostatočnej hygieny či zo zlej stravy. Súčasná budova centra je jednoduchá hlinená stavba ktorá ponúka útočište pre deti len dočasne. Preto Charita v spolupráci s miestnou rehoľou pallotínov stavia novú budovu, ktorá už tento rok poskytne zázemie, vzdelávanie a stravu pre dvojnásobný počet detí. Zároveň v popoludňajších hodinách tam budú mať priestor aj školáci, vďaka čomu nebudú tráviť čas na ulici.
 
Nedávajte im ryby, naučte ich ryby chytať
V duchu zásady udržateľného rozvoja pomáha Slovenská katolícka charita ľuďom, aby mali priestor rozvíjať svoje talenty a žiť dôstojný a plnohodnotný život na miestach, kde sa narodili a ktoré milujú. Pôstna krabička je kampaň, ktorá každý rok predstaví jeden príbeh dieťaťa a prostredníctvom neho Charita priblíži konkrétnu pomoc miestnym
ľuďom v núdzi. Tvárou kampane Pôstna krabička 2018 sa stala Gladys. Má sedem rokov a spolu s dvoma sestrami ju vychováva otec Thomas. Gladys má ešte sedem ďalších súrodencov, ktorí sú už dospelí a majú vlastné rodiny. Thomas zabezpečuje rodine živobytie na poli a popri práci pomáha miestnemu kňazovi s katechézami. Gladys škola baví, najviac vraj matematika. A keď vyrastie, chcela by byť pilotkou lietadla. Podobným rodinám pomáha Charita preklenúť krízové situácie pomocou potravinovej pomoci. A ich mladým členom ponúka možnosť vyučiť sa remeslu v niektorej z dielní, a tak môžu v budúcnosti zabezpečiť živobytie sebe i rodine.
 
V Afrike môžete spomaliť
Neodmysliteľnou súčasťou afrických projektov Slovenskej katolíckej charity sú dobrovoľníci. Jednou z nich je aj Miriam Hrašková, ktorá strávila tri mesiace v Ugande po skončení vysokej školy. Svoj čas, energiu a nasadenie venovala deťom s HIV v centre Slovenskej katolíckej charity. „Deti sú všade na svete rovnaké. Mimoriadne oceňujem najmä ich radosť z maličkostí. Vedia sa tešiť, že si môžu zatancovať, že počujú hudbu. Často si spievajú. Úžasná je napríklad detská radosť, keď im v úvode roka dáte perá a ceruzky. To sú pre ne druhé Vianoce. S tým zošitom či ceruzkou by dokázali spať. Veľmi rady kreslia, milujú farebnosť. Sú vždy nadšené. Som vyštudovaná učiteľka, a keď som ich videla, pomyslela som si, že ak by bol ich školský systém lepší, so svojou chuťou do učenia by mohli dosiahnuť naozaj veľa,“ hovorí Miriam. V Afrike vnímala rozdiel nášho uponáhľaného sveta v kontraste s ich slabosťou – plánovaním. „Ideálne by to bolo skĺbiť: keby sme my spomalili a oni mysleli na krok vpred.“ A ako na záver
zhodnotila svoj pobyt? „Hoci bola Afrika občas náročná, absolútne to neľutujem. Bola to životná skúsenosť.“

Zobraziť zdroj článku

Náš pôst znamená Podeľme sa!

 Keď mi zavolala matka piatich detí, že musela aj s deťmi utiecť z domu od svojho druha, ktorý ich týral, s prosbou o pomoc, bolo potrebné rýchlo konať. V garsónke svojej chudobnej matky dlhšie ako jednu noc ostať nemohla. Musela odísť a najmä ukryť sa pred druhom. Po niekoľkých nevydarených telefonátoch pomocnú ruku podala nezisková organizácia Áno pre život v Rajeckých Tepliciach. Kým sme z Bratislavy do Rajeckých Teplíc prišli, urýchlene pripravili izbu pre matku a jej päť malých detí. Takýmto i podobným prípadom pomáhajú viaceré neziskové organizácie, ktoré samy potrebujú podporu na chod zariadenia alebo na jeho dobudovanie. Pre nich je určená aj pôstna zbierka Podeľme sa!

 
Nemusíme byť bohatí
Ak môžeme niekomu pomôcť a máme na to, tešíme sa. Ešte viac nás však zahreje pri srdci, keď pomôžeme, aj keď na to nemáme. Ako? Jednoducho. Podelíme sa s tým, s čím sa môže podeliť väčšina ľudí. Jedným z hlavných atribútov pôstu je totiž obmedziť sa v jedle, a ušetrené peniaze tak môžeme venovať núdznym. Táto myšlienka rezonovala aj pri zrode akcie Podeľme sa! Podeliť sa s tým, čo ušetríme na jedle. V mnohých farnostiach to už poznajú. V jednu pôstnu nedeľu navaria šikovné farníčky pôstnu polievku, ktorú ponúkajú po svätých omšiach veriacim za dobrovoľnú cenu slávnostného nedeľného obeda. Stačí tak málo – nájsť ochotné duše, ktoré sa na organizáciu pôstnej polievky podujmú – a dobrá vec v spolupráci s miestnym kňazom je hotová.
 
Nápadom sa medze nekladú
Možnosti prispenia nie sú výhradne obmedzené len na pôstnu polievku. V Horných Orešanoch vo Svätom roku milosrdenstva okrem pôstnej polievky zorganizovali aj pôstne raňajky pozostávajúce z čaju, kávy a rôznych múčnikov, ktoré napiekli šikovné ruky gazdiniek. Študenti z Gymnázia sv. Františka v Žiline pripravili namiesto polievky benefčný koncert. Stretnutie sa môže konať aj formou spoločenského posedenia pri káve s jednoduchým koláčom, ako to urobili podvečer v Novom Meste nad Váhom za dobrovoľný príspevok, ktorý ľudia dali namiesto večere, ktorej sa zriekli.
 
Dobročinnosť je výnimočný stav, keď sa z ľahostajného prúdu človečiny oddelí skutočná ľudskosť, aby pomohla trpiacemu. MILAN RÚFUS
 
Mimo diania však nestoja ani ľudia z tých farností, kde sa ešte nenašli dobrovoľníci kuchári. Pôstnu polievku si namiesto nedeľného rezňa alebo vyprážaného kurčaťa či pečenej kačky môžete uvariť aj vo svojej rodine a fnančný rozdiel medzi týmito jedlami poslať priamo na účet, ktorý je osobitne zriadený na akciu Podeľme sa! Do podujatia Podeľme sa! sa zapájajú kňazi aj biskupi. Opášu si zásteru, plnia taniere polievkou, ponúkajú prítomným, a tak slúžia dvakrát: obsluhujú svojich farníkov a vytvárajú prostriedky pre tých, ktorým je výťažok z podujatia určený. V Bratislave už niekoľko rokov rozdávajú pôstnu polievku arcibiskup Stanislav Zvolenský s pomocným biskupom Jozefom Haľkom v refektári Milosrdných bratov. Dokonca sa pridal aj riaditeľ priľahlej nemocnice a postupne sa pridávajú i ďalší. Tieto podujatia vás zahrejú nielen polievkou, ale aj skvelým pocitom z dobra a z príjemne strávených chvíľ so svojím biskupom, kňazmi či priateľmi.
 
Komu ste pomohli a komu pomôžete
Tento rok Katolícke hnutie žien Slovenska organizuje už 12. ročník podujatia Podeľme sa! V ostatných jedenástich rokoch sa pomohlo dobudovať krízové centrá v Rajeckých Tepliciach, Kláštore pod Znievom, Malackách, vo Zvolene, v Lučenci, Košiciach, podporila sa bezplatná celoslovenská Linka pomoci, na ktorú volajú matky v núdzi a kde sa dozvedia základné informácie o možnosti pomoci. Prostriedky zo zbierky pomohli aj rodinám s deťmi v núdzi, obetiam násilia, sirotám, ľuďom na okraji spoločnosti a tiež deťom, ktoré vyrástli v detskom domove. Na našom malom, no krásnom Slovensku je ešte veľa núdznych, ktorým môžeme podať pomocnú ruku. Medzi nich patria aj tí, o ktorých sa stará nadácia DeDo. Práve na dobudovanie jedného z ich centier v Košiciach­Šaci poputujú fnančné prostriedky z tohtoročného ročníka. Katolícke hnutie žien Slovenska sa rozhodlo tak preto, lebo východné Slovensko čelí najzložitejšej sociálnej situácii a ako nám napísali z nadácie DeDo: „Tieto centrá staviame z dôvodu, aby sme zabránili odlúčeniu detí od svojich rodičov, čo je často dôsledok krízy v rodine. Zameriavame sa nielen na poskytovanie bývania pre tieto rodiny v našich krízových centrách, ale aj na sociálne poradenské služby a poradenstvo v spolupráci s našimi odbornými pracovníkmi.“ Dá sa v takýchto situáciách odmietnuť pomoc? Nám stačí len vymeniť bohatý nedeľný stôl za chudobnejší a fnančný rozdiel darovať tým, ktorí sú na to odkázaní. Pridajte sa aj vy a podeľte sa s núdznymi spolu s nami. Ďakujeme.
 

Zobraziť zdroj článku

Toto súvisí s Bohom

 Možno sa nám niekedy pri rozjímaní stane niečo zvláštne. Dlhý čas sme s vierou meditovali o Bo hu, a naraz je tu Boh sám. To neznamená, že bysme boli pri modlitbe nejako mimoriadne pobožní, že by sa myšlienka na Boha v nás stala veľmi intenzívnou, že by naše srdce k nemu pociťovalo silnú lásku a podobne, ale že to, čo sa tu pred nami vynára, cítime ako niečo úplne nové a iné; že múr, ktorý tu predtým bol, je prebúraný. Obyčajne máme i v najživšom vedomí istoty a v najsilnejšom otrase Boha pred sebou ako všetko ostatné vrátane nás samých: v priestore vedomia, vo forme predstavy alebo myšlienky. Touto – ak hovoríme psychologicky – „predstavou“ Boha sme uchvátení, ona nás vyzýva na lásku, nabáda k určitému konaniu. V zážitku, o ktorom tu hovoríme, však idú bokom obmedzenia myslenia a dochádza k priamemu nazeraniu. To môže človeka, ktorý túto skúsenosť zažije, najprv veľmi miasť. Cíti sa celkom novým spôsobom zasiahnutý; prenesený do stavu, ktorý až dosiaľ ešte nepoznal. V hĺbke duše však tuší: „To je Boh“, či aspoň: „To súvisí s Bohom.“ Toto tušenie ho možno ľaká. Nevie, či si môže dovoliť takto hovoriť, a nie je si istý, ako sa má zachovať. Tušenie sa ale čoskoro mení v istotu, dokonca na veľmi mimoriadnu istotu. Počas samotného zážitku veľmi ťažko môže vzniknúť pochybnosť. Tá prichádza až potom. Napríklad keď človek spozoruje, že doterajšie predstavy o vnútornom živote mu už nevyhovujú, alebo že iní ľudia o týchto veciach nič nevedia. Mätie ho skutočnosť, že mu chýbajú slová na vyjadrenie týchto zážitkov. Jeho vnútro vie, o čo ide; práve tak však vie, že nedokáže vysloviť, čo jeho duch a myseľ vedia tak jasne. A to nielen preto, že by to bolo príliš veľké či hlboké, ale z dôvodu, že pre to nie je slov. Mohol by napríklad hovoriť: „Je to sväté; je to blízke; je to dôležitejšie ako všetko ostatné, samo to úplne stačí a odmeňuje; je to tiché, nežné, prosté, takmer nič, a predsa všetko – to je Boh!“ Asi takto by mohol hovoriť, vedel by však, že človeku, ktorý nič podobné nezažil, tým nehovorí vôbec nič.

 
Slovo „mystika“ sa zneužíva
Viem, že táto svätosť je úplne slobodná a pánom sebe samej. Žiadna stvorená moc s ňou nič nezmôže. Stretnutie či dotyk s ňou nie je možné ničím vynútiť. Človek môže prehlbovať svoje uzobranie, kultivovať svoje názory, očisťovať svoju myseľ – tým však nikdy nedosiahne to, aby sa táto svätosť prejavila. Jej príchod je rýdza milosť; človek nemôže vykonať nič iné, ako sa pripravovať, prosiť a čakať. Zážitok, ktorý tu bol zľahka opísaný, nazývajú učitelia duchovného života mystickou skúsenosťou. Slovo „mystika“ sa nedôstojným spôsobom zneužíva; vešia sa na všetko, čo vyzerá tajomne alebo aspoň záhadne. V skutočnosti má však toto slovo presne vymedzený význam: označuje určitú skúsenosť o Bohu a o božských veciach, ktorá sa môže spájať s najrozmanitejšími vedľajšími prejavmi – napríklad s obrazným videním alebo počutím hlasov; to sú však len vedľajšie javy, neraz aj pochybné. Celkovo je mystický zážitok tým pravdivejší, čím je tichší, menej obrazný a nápadný.
 
Viem, komu som uveril
Na otázku, čo taký zážitok znamená, nemožno dať všeobecnú odpoveď. Ak ho človek pochopí správne, stane sa mu predovšetkým najhlbším ubezpečením o skutočnosti živého Boha a nekonečne drahocennou pomocou pre vieru. Kto túto skúsenosť získa, môže povedať s Pavlom: „Viem, komu som uveril.“ Ak si ju bude chrániť, nezabudne len tak ľahko, že Boh je a že sa ho priamo dotkol. Táto skúsenosť však znamená isté nároky, Boh cez ňu povoláva človeka do väčšej blízkosti a úzkeho spoločenstva. Žiada od človeka, aby sa očisťoval, odhodlanejšie sa zbavoval pút tohto sveta a tesnejšie sa primkol k Bohu. Dáva mu istotu, že to dokáže, keďže existuje miesto, na ktoré sa môže postaviť, a sila, ktorá je ochotná sa na neho preniesť.
 
Viem, že Boh žije
Taký zážitok má význam aj pre ostatných. Človek, ktorý ho zakúsil, môže vydávať svedectvo. Môže povedať: „Viem, že Boh žije!“ Na každú pochybnosť a námietku môže presvedčivo odvetiť: „A predsa je to inak, ja som to zažil.“ Môže tak vystúpiť na ochranu Božej cti a stať sa ostatným oporou. Ak človek žije bohatým a citlivým vnútorným životom, ak je svedomitý a berie duchovné veci vážne, môže ho táto novosť, ktorá prenikla do jeho života, veľmi znepokojiť. Ako sa má správať? Predovšetkým si má túto novú skúsenosť chrániť a vážiť si ju. Veď v ňom prebúdza túžbu prebývať u toho, ktorý sa v ňom prejavil. Modlitba, ktorá bola najprv namáhavá, sa stáva ľahkou. Slová, ktoré dovtedy chýbali, prichádzajú samy; je ich ale málo… To, čo sa objavuje, prebúdza v človeku to najhlbšie, najvrúcnejšie, čo dosiaľ nepoznal; ale tiež to najvyššie a najvzdialenejšie, o čom netušil, že by mohlo k nemu patriť. To všetko v človeku ožíva a obracia sa k tomu, kto takto k nemu pristupuje. Preto má človek toto volanie nasledovať a modliť sa s veľkou vrúcnosťou. Pritom však zachovať mieru, lebo doteraz obvyklý stav sa zmenil, a vzniká nebezpečie, že sa človek vysilí… Mystický
zážitok môže však mať za následok i ťažkosti, niekedy dokonca veľmi trýznivé. Môže sa napríklad stať, že veci, ktoré boli dosiaľ dôležité, naraz strácajú význam a voči ľuďom sa vytvára čudný odstup; že sa život stáva prázdnym a človek sa v ňom už necíti dobre; že sa cíti pobádaný niečo učiniť, a nevie čo; a dokonca, že človek pochybuje o tom, či tento nový zážitok nebol len klam a pokušenie. Voči tomu všetkému je potrebné zostať pokojný a dôverovať Bohu; byť stále pripravený plniť jeho vôľu a prosiť o svetlo; skôr ako sa vyjasní, vytrvať v ťažkostiach a pokojne konať ďalej všetko ako dosiaľ. Tým sa posilní viera a očistí láska.

Zobraziť zdroj článku

Ukazuje hodnoty a zvyšuje čitateľskú úroveň

 Vznik časopisu sa datuje do roku 1946, keď na Sloven sku doznievala atmosféravojnových rokov a ovzdušie povstania. Vtedy sa katolícki intelektuáli a kňazi (Janko Silan, Ladislav Hanus, Pavol Strauss a ďalší) združení okolo Antona Harčara stretli na fare v Liptovskom Hrádku, kde bol farárom František Dula a kaplánom Janko Silan. „Spisovatelia katolíckej moderny, okolo ktorých sa vytvárala už spoločnosť literárnych kritikov, literárnych vedcov a flozofov, chcela publikovať a podeliť sa nielen so svojimi básňami, ale aj s myšlienkami. Spoločnosť ubolená vojnou potrebovala morálnu oporu v kultúre, v umení, v myslení, vo vzdelávaní,“ vysvetľuje okolnosti vzniku Hermana Matláková SMVS, zástupkyňa súčasného šéfredaktora Pavla Hraboveckého, ktorý je zároveň katolíckym kňazom. Iniciatíva vtedajších katolíckych intelektuálov vyústila do tvorby prvého čísla, ktoré uzrelo svetlo sveta v novembri 1946. Zaujímavosťou je, že na prvé číslo Verbumu a rovnomenného vydavateľstva prispeli aj vtedajšie Katolícke noviny sumou 30 000 Kčs. Sídlom redakcie boli Košice, neskôr Bratislava. Prvým redaktorom sa stal Jozef Kútnik­Šmálov, v tiráži ako vedúci člen figuroval Anton Harčar. Časopis Verbum sa už od úplného začiatku profiloval ako kultúrny magazín, v ktorom bola publikovaná kresťanská poézia a otvárané témy kultúrno­spoločenského významu. Svojím vysokým nákladom (3 000 kusov) sa v tom období zaradil medzi významné periodiká povojnovej spoločnosti. No svoj úspech neslávil dlho. V marci 1948 ho zakázali a prestal na viac ako štyridsať rokov vychádzať.

 
Obnovenie časopisu
S pádom železnej opony sa uvoľnila aj situácia v spoločenských kruhoch. Začalo sa uvažovať aj o tom, že by Verbum začal opäť vychádzať. „Myšlienka sa objavila spontánne pri rozhovore medzi Antonom Harčarom a Jozefom Tandarom OP, ktorý pracoval v kancelárii biskupského úradu v Košiciach. Anton Harčar v decembri 1989 a v januári 1990 oslovil Ladislava Hanusa a Vendelí­ na Jankoviča s myšlienkou reálnej obnovy vydavateľstva Verbum, ale až v roku 1991 sa situácia vyvinula natoľko, že sa rozhodlo aj o obnove časopisu. Informoval o tom aj Literárny týždenník, ktorý požiadal Antona Harčara o rozhovor. Príspevky do prvého čísla obnoveného časopisu zbieral spišský kňaz Ján Maga. Vo februári 1992 prebehli ofciálne rokovania na biskupskom úrade v Košiciach a v Spolku svätého Vojtecha v Trnave; 17. februára 1992 bola podpísaná spoločenská zmluva o založení spoločnosti s ručením obmedzeným s názvom Verbum a 2. novembra 1992 bola spoločnosť zapísaná do obchodného registra. Tým bol časopis definitívne obnovený a v máji 1992 vyšlo prvé číslo“ (Peter Zubko, Verbum 2/2016). Obnovený Verbum nadväzoval na povojnové idey, stále platila zásada, že sa vyhýbali politickej polemike. Šéfredaktorom porevolučného Verbumu sa stal Juraj Chovan, vtedajší pracovník Matice slovenskej a bývalý šéfredaktor Katolíckych novín. „V 90. rokoch minulého storočia sa časopis nevedel uchytiť. Hľadal si svoje miesto na trhu i medzi čitateľmi,“ priznáva Hermana Matláková SMVS a dodáva: „Dnes je kultúrnou výkladnou skriňou kresťanských intelektuálov. A tak ako v minulosti, je veľmi obľúbený u laikov. Viac ako u kňazov a zasvätených. Ukazuje to aj na to, že je stále veľmi potrebný. Odborné štúdie, ktoré v ňom vychádzajú, sú práce intelektuálov, ktorí dvíhajú vyššie úroveň nielen časopisu, ale hlavne čitateľov.“
 
Verbum dnes
Periodicita časopisu, ktorý pred nástupom socializmu vychádzal desaťkrát do roka, postupne klesla na šesť, potom na štyri a nakoniec len na dve čísla ročne. Pri tejto periodicite funguje aj dnes, vychádza vždy na Vianoce a okolo Veľkej noci, no rozsahovo je veľmi bohatý – má až 120 strán. V roku 2008 zanikla spoločnosť Verbum, s. r. o., a vydávanie časopisu prevzala Katolícka univerzita v Ružomberku, ktorá názov Verbum doplnila aj do mena svojho vydavateľstva. Neskôr tiež došlo k personálnym zmenám. Vedenie redakcie v roku 2015 prevzal od Jozefa Leščinského mladý košický kňaz Pavol Hrabovecký. Pravidelnými rubrikami časopisu sú: Úvahy a štúdie (majú za cieľ ponúknuť priestor biblistike, teológii, flozofi, kultúre, umeniu, dejinám či iným príbuzným odborom), Nákova (vytvára priestor pre dialóg o aktuálnej polemike), Spiritualita
(ponúka zamyslenia pre duchovný život), Beletria (otvára priestor kresťanským básnikom a spisovateľom), Recenzie (táto rubrika hodnotí kvalitné knihy, flm a divadlo).
„Dnes sa Verbum snaží nadviazať na prvotné myšlienky. Ukazovať kultúrne, flozofcké a morálne hodnoty opierajúce sa o kresťanstvo a myšlienky evanjelia. Hľadá nové talenty, ktoré dokážu kresťanskú kultúru pozdvihnúť,“ opisuje poslanie časopisu Hermana Matláková SMVS. Minulý rok, pri príležitosti 70 rokov od založenia Verbumu, redakcia zorganizovala odbornú konferenciu, na ktorej si jej účastníci zaspomínali na osobnosti, ktoré stáli pri zrode časopisu. „V časoch, keď sa všetci báli, oni snívali, písali svoje diela, tajne sa stretávali. Napriek dobe, väzneniu a prenasledovaniu mysleli viac na druhých a na odovzdávanie odkazu ďalším generáciám. Dnes stojí Verbum pred rovnakou úlohou, ako to bolo na začiatku. Šíriť myšlienky evanjeliových hodnôt cez kultúru a prinášať ich tak veriacim, ako i neveriacim,“ dodáva Hermana Matláková SMVS.

Zobraziť zdroj článku

Zanechala malé veľké príbehy

 Ako repertoár tvorby slúžili autorke ľudia a predmety z bezprostrednej blízkosti – fotografické portréty blízkych; hračky, kuchynské, šijacie potreby, obrusy, náboženské obrázky a objekty, osobné poznámky, pohľadnice z ciest, výstrižky z časopisov. Všetko takzvané nájdené predmety, veci s vlastnou históriou a príbehom, ktorých pokračovanie je v autorkinej réžii, realizovanej formou koláže, šitia, lepenia, prekrývania, vrstvenia, maľovania, kreslenia, perforovania… Vychádzala z pretlaku tvorivosti aj okolností života, do ktorého v roku 2009 vstúpila choroba, s ktorou šesť rokov bojovala. Cez obrazy a objekty nám dovolila vstúpiť do trinástej komnaty svojho vnútra, a to v doslovnom aj prenesenom význame. Opakuje sa v nich téma vzťahov, hry, radosti zo života, ale aj bolesti, strachu, nádeje, hľadania útechy, naplnenia a znovuzrodenia. Na jednej strane jej tvorba môže vyznievať ako uzavretie sa do vlastného sveta. Na strane druhej je jej prepojenie na konkrétne udalosti života až príliš reálne a autentické, aj preto nadčasové. Príroda a človek, telesné, materiálne a duchovné je u Barbory Kožíkovej­Lichej s akousi samozrejmou ľahkosťou prepojené. Samostatnú a ťažiskovú kapitolu jej tvorby predstavujú diela odkazujúce na kresťanstvo. Tradičné zobrazenia Ježiša Krista a Panny Márie, ale aj svätej Terézie z Lisieux či svätého Františka z Assisi, využívala ako východisko pre defnovanie osobného postoja a spirituality. Vďaka jemnému humoru a nadhľadu, v prepojení s pokorným hľadaním im prinavracia miesto v posvätnom rytme života. Odkryla vlastnú cestu hľadania a zanechala nám autentický ľudský a umelecký príbeh. Cez svoju skúsenosť pomenovala konkrétne a zároveň univerzálne udalosti života, blízke každému z nás – tie, čo vidieť navonok, aj tie, čo sa dejú v našom vnútri. Keďže i tu platí známe exupéryovské – to hlavné je očiam neviditeľné. Alebo ako sama napísala: „Veci všedné sa striedajú s vecami nevšednými.“ Jej tvorbu možno hlbšie spoznať aj vďaka rovnomennej autorskej monografi (Hlbiny, 2017) a výstave, ktorá je prístupná do 18. marca v Pálffyho paláci Galérie mesta Bratislavy.

Zobraziť zdroj článku

Všetko sa začalo dvomi poviedkami

 Ivi, kedy sa zrodila tvoja láska k písaniu? Milovala si slohovanie už ako dieťa na základnej škole?Áno, už na základnej škole som veľa písala a veľa čítala, tak to, prirodzene, skončilo pri snívaní o vlastnej knižke. Začínala som slohmi, potom som napísala dve poviedky, ale tie ma veľmi neoslovili, pretože na malom počte strán je ťažké zachytiť celý príbeh. A tak som skúsila napísať prvú knihu – a vyšlo to.

 
Kedy si si uvedomila, že máš naozaj talent a treba ho zúročiť?
Asi vtedy, keď sa moje dve úplne prvé poviedky, ktoré som kedy napísala, dostali do knihy. Vtedy som si povedala, že nič nie je nemožné a skúsim svoje písanie posunúť na
vyšší level.
 
Je super, že si tak urobila. Predstav nám svoje knihy, ktoré sa už objavili na pultoch kníhkupectiev.
Prvá kniha sa volá Squelé babenky a je o fenoméne dnešnej doby, o internete a našej závislosti od neho. Druhá kniha Až keď bude mama triezva je o mame alkoholičke, napísaná z pohľadu jej zúfalej dcéry. Tretia sa volá Všetko naopak a je o bohatých deckách, ktoré vždy všetko dostanú od rodičov, a keď sa raz bohatstvo pominie, nevedia sa začleniť medzi „obyčajných“ ľudí.
 
Prezraď nám, ako dlho vzniká taká kniha?
Približne štyri-päť mesiacov. Väčšinou som písala cez letné prázdniny, začala som koncom školského roka a pokračovala približne do októbra. Keď je príbeh v hlave, písanie netrvá dlho. Ja som si preto cez školský rok vždy všetko premyslela a cez prázdniny som to „naklepala“ do počítača.
 
Ku ktorej svojej knižke máš najvrúcnejší vzťah?
Ku všetkým rovnaký. Nedokážem si vybrať. Ale ak musím, tak predsa len, prvá bude vždy prvá. Mala som vtedy sedemnásť rokov, keď mi ju vydali. Bola som fakt veľmi spokojná, že sa to podarilo.
 
Keď je príbeh v hlave, písanie netrvá dlho. Ja som si preto cez školský rok vždy všetko premyslela a cez prázdniny som to „naklepala“ do počítača.
 
Odkiaľ čerpáš námety? Ako sa rodia tvoji hrdinovia?
Väčšinou si vymýšľam, ale kto chce byť v knihe, pokojne mu vymyslím postavu, ktorá bude mať niečo z tejto konkrétnej osoby. Takto majú v mojich knihách svojich hrdinov niektoré moje kamarátky a niektoré postavy majú aj niečo zo mňa, z mojich obľúbených spevákov, napríklad výzor alebo oblečenie či čokoľvek iné.
 
Kto má tú česť prvý si prečítať, čo si napísala, a povedať ti svoj názor?
Moja mama a moja kamarátka Evka. Ony všetko čítali ako prvé a komentovali, či je to reálne, alebo úplne z cesty a treba to prerobiť.
 
Ako vnímajú tvoje úspechy rodičia? A ako ich vnímaš ty sama?
Úspechy sú dávno za mnou, už je to viac ako štyri roky, čo som nič nevydala. Rodičia boli spokojní, darilo sa mi, ale držali ma nohami na zemi, nech mi sláva nestúpne
do hlavy (smiech).
 
Pochádzaš z malej dediny, kde, ako sa hovorí, každý každého pozná. Vedia o tebe, že si spisovateľka?
Vedia, vedia. Ale ja si nerada hovorím spisovateľka. Spisovateľmi na Slovensku boli osobnosti, ako napríklad Hviezdoslav a Kukučín. Ja som napísala len tri knižky a pár
poviedok. Myslím si, že to zo mňa spisovateľku ešte nerobí. Potom skôr beriem titul autorka. Lebo autorkou kníh som.
 
Čomu sa venuješ okrem písania? Čo patrí k tvojim ďalším záľubám?
Teraz v zime chodím rada lyžovať a inak mám veľmi rada prechádzky so psom. Okrem toho sa rada „šprtám“ v záhrade a starám sa o kvety. Veľa času trávim aj s malými deťmi, tých je v našej rodine ako maku. Ony sú mojou veľkou záľubou (smiech).
 
Tvoje knihy vznikali, keď si bola ešte gymnazistka. Máš aj teraz čas na písanie?
Už ani veľmi nie. A popravde, ani sa mi nechce. Posledné tri roky som trávila takmer všetok voľný čas v práci v advokátskej kancelárii, teraz v štátnej správe. Stále pozerám do počítača a stále niečo čítam do školy. Pri tom všetkom už nemám chuť prísť večer domov a ešte si znova sadnúť za počítač a písať knihu.
 
Napriek tomu mi nedá neopýtať sa, či sa môžeme v budúcnosti ešte na niečo od teba tešiť.
V blízkej budúcnosti nie, ale to neznamená, že už nikdy nič nenapíšem. Len mám posledné roky iné starosti so školou a aj iné priority, čiže písanie išlo bokom. V hlave
mám však stále veľa nápadov a verím, že raz budú mať aj knižnú podobu.
 
Aké máš teda sny o svojej budúcnosti? Ako vidíš samu seba o pár rokov?
Teraz je mojím najväčším snom hlavne úspešne dokončiť školu a nájsť si prácu, kde budem spokojná. Iné plány nateraz nemám.

Zobraziť zdroj článku

Slováci odhaľovali mayské obydlia

 Slovenskí vedci boli súčasťou výskumného tímu, ktorému sa podarilo nájsť stopy mayských veľkomiest pod guatemalskou džungľou. Vďaka najmodernejším technológiám získali digitálne zábery naznačujúce existenciu miest s viac ako 60-tisíc kamennými pyramídami, chrámami a inými stavbami. Zábery sú výsledkom masívneho leteckého laserového skenovania guatemalského pralesa. To, čo archeológom trvalo pred pár rokmi viacero sezón, teraz dokážu vďaka laseru preskúmať v sekundách. Guatemalská provincia Petén nachádzajúca sa na severe krajiny je z väčšej časti porastená nepreniknuteľným pralesom. Má rozlohu 35 854 štvorcových kilometrov, čo predstavuje asi tri štvrtiny rozlohy Slovenska. Slovenský výskumný tím pozostávajúci z vedcov z dvoch bratislavských univerzít – Univerzity Komenského (UK) a Slovenskej technickej univerzity (STU) – zmapoval 160 štvorcových kilometrov a objavil 73 mayských sídel s kamennou architektúrou, 4 775 horských terasových polí a5 080 architektonických objektov, často v tvare pyramíd. Ako sa píše na stránke STU, slovenský archeologický projekt pôsobí v oblasti už desať rokov a realizuje tam rozsiahle archeologické vykopávky. V roku 2016 sa Slováci stali súčasťou medzinárodného konzorcia PACUNAM LiDAR Initiative. V spolupráci s dvoma americkými univerzitami získali podporu na laserový prieskum. „Náš výskum je príkladom skvelej multidisciplinárnej spolupráce. Vďaka technikom z STU a technológii laserového skenovania územia vieme ľahko v teréne odhaliť miesto na cenný archeologický výskum a spolupracujeme aj s pedológmi z UK, ktorí nám analyzujú vzorky pôdy,“ uviedol vedúci slovenského výskumného tímu Milan Kováč z Filozofckej fakulty UK. Vďaka technológii leteckého laserového skenovania LiDAR, ktorá preniká pod nepriepustný pralesný povrch, vedci odhalili nové mestá, paláce, pyramídy, dávne poľnohospodárske polia a ďalšie archeologicky významné objekty. „LiDAR pracuje na princípe podobnom radaru. Miesto radarových vĺn však využíva laserové svetlo. LiDAR sa umiestňuje na lietadlo, kde pod seba naraz vysiela 160-tisíc laserových impulzov za sekundu a zachytáva ich odraz z povrchu. Dnešné technológie už umožňujú rozlíšiť, či sa časť laserového lúča odrazila napríklad od koruny stromu, od porastu, alebo sa dostala až na povrch zeme, pričom dokáže presne vykresliť charakter tohto povrchu,“ vysvetlil geodet Tibor Lieskovský zo Stavebnej fakulty STU. Podľa analyzovaných dát, ktoré boli získané skenovaním, provinciu Petén obývalo 10 až 15 miliónov obyvateľov. „Objaviť v priebehu jedného roka 60-tisíc stavieb a stovky starovekých miest nemá vo výskume dejín civilizácií nijakú obdobu. Mayská civilizácia je dnes minimálne taká zaujímavá ako egyptská alebo mezopotámska. Okrem jej neuveriteľnej vyspelosti sa pred nami otvoril jej rozsah, hustota a zložitá infraštruktúra, o ktorých sme predtým ani netušili,“ poznamenal Milan Kováč.

Zobraziť zdroj článku

Sväté schody navštevujú pútnici z celého sveta

 Do Malaciek sme dorazili vlakom vo veľkej fujavici. Napriek nepriaznivému počasiu sme však na cestu zo železničnej stanice na Kláštorné námestie mestskú dopravu nepoužili. Jednak nám internetová navigácia hlásila, že by sme tam mali doraziť peši za šesť minút, a potom sme si chceli trošku obzrieť aj mesto. Kostol Nepoškvrneného počatia Panny Márie sa nachádza v centre Malaciek – hneď pri veľkej križovatke. Mysľou mi prebehla symbolika toho, že kostol akoby nemo, v úzadí, pozoroval mestský ruch. Lebo hoci majú Malacky len niečo cez 17-tisíc obyvateľov, v tejto časti je počas dňa veľmi rušno. V areáli bývalého františkánskeho kláštora sa dnes okrem kostola, nazývaného tiež čiernym kvôli tmavosivej fasáde, nachádza aj spojená cirkevná škola, fara, Kaplnka Svätých schodov a pod kostolom vzácne krypty.

 
Aktívny život v spoločenstve
Na fare nás priateľsky privítal kňaz Miloš Kohútek. Spoločne s dvoma kaplánmi sa musia veľmi obracať, aby zvládli všetky povinnosti. „V Malackách máme prevažne rímskokatolícke vierovyznanie. Sväté omše slúžime nielen tu, vo františkánskom kostole, ale aj vo farskom Kostole Najsvätejšej Trojice. Do našej farnosti patrí aj fliálny kostol v Kostolišti zasvätený svätému Martinovi z Tours. Cez týždeň mávame prevažne tri sväté omše denne, v prikázané sviatky a v nedeľu je ich viac. Život farnosti sa však via- že okolo františkánskeho kostola,“ vysvetľuje Miloš Kohútek. „Farnosť je veľká a živá. Máme v nej niekoľko menších spoločenstiev – ružencové bratstvo, spoločenstvá rodín; pracujeme s mládežou a každý rok máme niekoľko desiatok dospelých, ktorí sa pripravujú na prijatie sviatostí.“ Hoci je Miloš Kohútek farárom v Malackách len niečo vyše roka, postrehol za posledné obdobie nárast veriacich v kostole, čo je naozaj dobrou správou. A nie je to len o chodení na nedeľné sväté omše. Farníci – dospelí i mladí, sa aktívne zapájajú do života spoločenstva, prijímajú sviatosti, vždy je veľký záujem o svätú spoveď. Vo farnosti funguje aj pastoračné centrum. Niekoľko desiatok rokov skupinka veriacich sprevádza liturgické slávnosti svojím spevom. Chrámový zbor Vox humana má už dlhodobú tradíciu. Keďže je Miloš Kohútek rodákom zo Stupavy, miestne pomery pozná veľmi dobre, aj tvrdohlavosť Záhorákov. Podľa neho je ich ťažké presvedčiť o náboženstve, no keď sa vám to podarí, získali ste ich už do konca života. „Ľudia naozaj žijú svoju vieru. Na hodiny náboženstva nám chodí viac ako 1 500 detí. Vo farnosti máme štyri základné školy, z toho je jedna cirkevná, ktorá je spojená s cirkevným gymnáziom,“ hovorí. V Malackách je ešte jedno gymnázium a špeciálna škola. Veľkej obľube sa teší aj každoročná novéna, keďže je kostol zasvätený Nepoškvrnenému počatiu Panny Márie. „Deväť dní pred sviatkom Nepoškvrneného počatia Panny Márie prichádzajú rôzni kazatelia a v našej farnosti je veľká duchovná obnova. Vyložíme vtedy aj Oltárnu sviatosť, ktorej sa možno pokloniť či pri nej adorovať, taktiež je príležitosť na svätú spoveď. Novéna je veľmi obľúbená. Chodia na ňu aj veriaci zo širokého okolia. Je podobná tej v Trnave,“ opisuje Miloš Kohútek. „Ďalšou aktivitou sú rorátne sväté omše počas Adventu, ktoré bývajú o hodinu skôr, čiže o šiestej, a tešia sa tiež obrovskej účasti ľudí. Kostol je vtedy úplne plný, slúžime potme so sviečkami, nechýba tradičný sprievod. Roráty majú ľudia veľmi radi.“ Duchovný otec farnosti momentálne uvažuje aj o zavedení dopoludňajších svätých omší pre mamičky na materskej dovolenke. S týmto nápadom prišli priamo malacké mamičky.
 
Veľká zbožnosť a mariánska úcta
Kedysi boli Malacky evanjelickým krajom. V polovici sedemnásteho storočia tam však prišli františkáni na pozvanie uhorských šľachticov Pálfovcov, aby tento kraj rekatolizovali. Po dvadsiatich rokoch od ich príchodu na miestnom kostole (dnes Kostol Najsvätejšej Trojice) postavili vežu, čím defnitívne v zmysle vtedajšieho hesla – koho panstvo, toho náboženstvo – potvrdili, že Malacky sú opäť katolícke. Začali sa starať o duše ľudí, zriadili školu, gymnázium, unikátnu knižnicu a farnosť sa pomaly rozrastala. V Malackách tak vzniklo nové duchovné centrum. V tom období františkáni postavili pri svojom kláštore aj kostol a zasvätili ho Nepoškvrnenému počatiu Panny Márie. Kostol posvätil v roku 1660 biskup Tomáš Pálf, syn bratranca Pavla Pálfho. „Ku kláštoru vtedy patrila aj obrovská kláštorná záhrada. Františkáni sa totiž venovali pestovaniu ruží a byliniek,“ hovorí nám na základe zachovaných historických prameňov Miloš Kohútek. „Tiež viedli ľudí k osobnej zbožnosti a veľkej mariánskej úcte. Malacky
boli v minulosti pútnickým miestom. Zachované kaplnky v kostole poukazovali na ich hlbokú vieru. Keď nemohli putovať na pútnické miesta v zahraničí, tak františkáni im ich
zriadili v Malackách – doniesli loretánsku kaplnku; pripravili Boží hrob, kde sa človek naozaj musí zohnúť a ísť kolenačky dovnútra; vybudovali Sväté schody.“ O tom, že Kostol Nepoškvrneného počatia Panny Márie bol skutočne výnimočným miestom s mariánskym kultom, svedčí aj lurdská jaskynka v kostole, v ktorej sa dnes na stenách
nachádza viacero pamätných tabuliek od ľudí, ktorí ďakujú za príhovory Panny Márie. „Malacky sú stále veľmi živým pútnickým miestom Záhoria, dalo by sa povedať, že po Šaštíne aj akýmsi pútnickým centrom. Ani počas socializmu sa duchovná tradícia u nás neprerušila,“ tvrdí Miloš Kohútek. „Veriaci sem často prichádzajú aj kvôli Svätým schodom.“ Sväté schody sú vernou kópiou jeruzalemských schodov, po ktorých kráčal Kristus pred svojím ukrižovaním k Pilátovi. Podľa tradície sú takéto schody len v Jeruzaleme, v Ríme a v Malackách. A rovnako sa aj tie naše slovenské tešia veľkej návštevnosti pútnikov nielen zo Slovenska, ale aj zo zahraničia. Kaplnka, v ktorej sa nachádzajú, bola pravdepodobne dokončená trochu neskôr ako kostol, no aj ju požehnal biskup Tomáš Pálf. Sväté schody tvoria dve kamenné schodiská s 27 schodmi predelené stenou a prepojené hornou plošinou. Po posvätených schodoch, ktoré sa nachádzajú naľavo, sa môže ísť len kolenačky, pričom sa odriekavajú slová modlitby. V posvä­ tených schodoch sú uložené relikvie svätých – svätého Valentína, svätého Detéria a svätej Blaženy. Schody napravo, ktoré nie sú posvätené, slúžia na cestu nadol. Môže sa po nich ísť vzpriamene, ale chrbtom dolu. Pobožnosti na Svätých schodoch počas sviatku Povýšenia Svätého kríža, Porciunkuly a na deň spomienky svätého Františka Assiského sú spojené s možnosťou získania úplných odpustkov. Rovnako ich môžete získať aj počas Veľkého pôstu začínajúc Popolcovou stredou a končiac Veľkou nocou. Texty k pobožnosti sú k dispozícii v Kaplnke Svätých schodov pri kostole. Tá sa otvára vždy o siedmej ráno a je otvorená do večernej svätej omše. Momentálne sa chystá rekonštrukcia oltárov, lebo obnovené sú len schody a steny kaplnky.
 
Krypty a pálfovské srdcia
Farnosť Malacky ponúka aj ďalšie zaujímavosti, ktoré sú prepletené s históriou mesta. Farár Miloš Kohútek nás v kostole zaviedol k nenápadným dverám na ľavej strane od oltára, najvzácnejšej sakrálnej pamiatky mesta. Oltár bol vyhotovený v Taliansku z dreva a je pozlátený. Ústrednou postavou je socha Nepoškvrnenej Panny Márie. Pri dverách v presbytériu, ku ktorým sme smerovali, sa vynímal aj ďalší umelecký skvost – epitaf z roku 1741. Ide o monumentálny barokový náhrobný pomník uhorského palatína Mikuláša V. Pálfho. V kostole nebola až taká zima, no keď sme prešli dvermi, výrazne sa ochladilo. Zostúpili sme totiž do krýpt, ktoré sa nachádzajú pod kostolom. „Vstúpiť sa sem dá aj zvonku,“ vysvetľuje nám farár. „Pod celým chrámom sa nachádzajú rozsiahle pohrebiská. Pochovávali tam zosnulých členov františkánov, solventných dobrodincov chrámu, vznešených obyvateľov mesta a zemepánov.“ Pochovaní sú tam tiež niektorí Pálfovci, zakladateľ kláštora Pavol Pálf a jeho syn Ján sa v testamente rozhodli zanechať tam časť svojho tela, konkrétne svoje srdcia. Srdce Pavla je opradené legendou. Vo františkánskej kronike sa uvádza, že v roku 1716 krvácalo, preto ho uložili do striebornej schránky. V 19. storočí sa však stratilo a dodnes nenašlo. Možno aj preto boli historici pri srdci Jána Pálfiho zvlášť opatrní, srdce z hrobu vybrali, prekonzervovali a hermeticky uzavreli do špeciálnej schránky. „Tu kedysi bolo uložené,“ ukazuje Miloš Kohútek na prázdne miesto v stene. „A kde je teraz?“ pýtame sa ho. „Ukážem vám ho,“ povie tajomne a keď vyjdeme z krýpt a opäť zamierime na faru, donesie nám ho. Strieborná schránka v tvare srdca je uzavretá v sklenenom kvádri. V ňom sa nachádza ešte ďalšia schránka a v nej je odborne ošetrené srdce zabalené v plátne. Ako asi vyzerá, si môžeme len predstavovať. S kňazom sa lúčime pred kostolom pri kalvárii. Pochádza z roku 1917, najskôr stála na násype zeme, ten však pri jej rekonštrukcii v roku 1996 odstránili a dnes tvorí kalváriu len kamenná ohrádka so sochami a s jedným krížom. Na záver nám pán farár stihne ešte povedať o tom, že v Malackách bol v roku 1967 vypočúvaný aj blahoslavený Titus Zeman. „Veľa sa tu stretávali aj kňazi počas režimu. Priestor kláštora vytváral zázemie,“ poznamenal a nezabudol pripomenúť, aby sme sa niekedy zastavili opäť. A možno tak aj urobíme. V rámci pôstneho predsavzatia by stálo za to prejsť kolenačky Svätými schodmi.

Zobraziť zdroj článku

Prežili noc s Pannou Máriou

 V rámci cirkevných škôl Trnavskej arcidiecézy sa dostala putovná socha Panny Márie Fatimskej na mesiac február do Spojenej školy svätého Jozefa v Novom Meste nad Váhom. Okrem spoločných modlitieb pri soche pripravili rehoľné sestry v noci z 9. na 10. februára pre žiakov školy duchovno-hravú noc s Pannou Máriou. Na úvod si krátkou dramatizáciou fatimského príbehu pripomenuli udalosti, ktoré sa tam stali. Deti mali potom pripravené tvorivé a hravé stanovištia súvisiace so životom Panny Márie a biblickú modlitbu posvätného ruženca sprevádzanú videom. V noci bola v škole možnosť pristúpiť k svätej spovedi a tiež nočná svätá omša. Pre deti bol zážitkom nočný sprievod so svetielkami a nočné dialógy. Školské sestry de Notre Dame, ktoré sú zriaďovateľom spojenej školy, majú mariánsku spiritualitu. Úcta a láska k Panne Márii preniká ducha i činnosť rehole. Blahoslavená spoluzakladateľka kongregácie Alexia le Clerc mala videnie, v ktorom jej Panna Mária podávala dieťa so slovami: „Vezmi a staraj sa oň, aby rástlo.“ Členky rehole sa snažia toto heslo napĺňať starostlivosťou o deti a mládež tam, kde pôsobia. 

Zobraziť zdroj článku