Na tvoje slovo spustím siete

 Samozrejme, modlitba orodovania je o to mocnejšia, o čo hlbšie a pravdivejšie je bytostné spojenie orodovníka s Orodovníkom Kristom. Zaujímavé je, že keď Ježiš svojou mocou spôsobil zázračný rybolov, nerozmnožil ryby jedným slovom alebo lúsknutím prstov už na brehu, i keď to zjavne mohol urobiť. Nechal rybárov, aby znovu vyšli s loďou, aby unavení po prebdenej noci znovu spustili siete, a to z pohľadu nás ľudí v nevhodnom čase a na nevhodnom mieste; až potom im dal zakúsiť skúsenosť zázračného rybolovu. Potreboval k tomu však Petrovu poslušnú dôveru:„Učiteľ, celú noc sme sa namáhali, a nič sme nechytili. Ale na tvoje slovo spustím siete“ (Lk 5, 5). Podobne konal pri rozmnožení chlebov a rýb: Nepovedal modlitbu, po ktorej by sa tam zázračne objavilo množstvo chleba a rýb. Mal v rukách stále tú úbohú trošku jedla, vhodnú tak na olovrant pre neho samotného, ale vôbec nepostačujúcu pre niekoľkotisícový zástup hladných ľudí. Napriek tomu túto trošku pokrmu požehnal, lámal a dával učeníkom, aby nosili jedlo hladným. Tá troška však prešla jeho božskými rukami. A pretože učeníci s odvahou poslúchli inak nezmyselný príkaz: „Dajte im vy jesť!“ – stalo sa z ľudského pohľadu niečo celkom nemožné. Došlo k zázračnému rozmnoženiu pokrmu a k nasýteniu celého zástupu.

 
Modlitba málo vrúcna a roztržitá
V Káne nešlo o zázrak rozmnoženia, lež o zmenu kvality – voda sa premenila na víno. Princíp tejto zmeny bol pravdaže zasa ten istý: Podstatou premeny bolo Ježišovo požehnanie, a zároveň poslušnosť voči jeho slovu zo strany ľudí. Zázrak asi najviac ocenili práve tí, ktorí sa museli naťahovať s veľkými kamennými džbánmi na vodu. Služobníci veľmi dobre vedeli, že dotiahli len vodu. V prvej chvíli boli možno i trochu nazlostení, prečo toľko zbytočnej práce navyše. Ale keď zistili, že každý hlt nimi donesenej vody sa premenil na prvotriedne víno, možno ľutovali, že nepritiahli o nejaký ten džbán navyše. To isté sa deje s každou našou modlitbou príhovoru prednesenou v Ježišovom mene; s modlitbou, ktorá „prejde jeho rukami“: On je schopný premeniť na veľké požehnanie i niečo také nepatrné, možno nesené malou ľudskou láskou, málo vrúcne a roztržité, ako je moja modlitba príhovoru. Ale znovu, aby sa mohol princíp multiplikácie uplatniť, treba vložiť svoju dôveru do Božieho milosrdenstva k ľuďom, a nie do vlastného milosrdenstva alebo množstva svojich modlitieb, či dokonca do duchovnej kvality vlastnej osoby. Len tak zažijeme úžasnú Božiu matematiku, keď namiesto nášho malého krôčika dobrým smerom ich Boh urobí tisíc!
 
Trochu depresívny príbeh vypočutia modlitby
Najmenej raz v roku, na sviatok svätej Moniky, počúvame v kostole kázeň, ktorej účelom je povzbudiť prítomných vo vytrvalej modlitbe príhovoru za svojich blízkych. Svätá Monika, príkladná kresťanská matka, sa dlhých 18 rokov vytrvalo v slzách modlila za svojho nepodareného syna Augustína, až sa nakoniec obrátil a stal sa svätým Augustínom. Je to silný príbeh, veď ho napísal sám život. Ale tiež trochu depresívny, pretože pred človeka kladie latku dosť vysoko. Aspoň vo mne Monikin príklad vždy prebúdzal malomyseľnosť, a to kvôli nasledujúcej logickej úvahe: Takže 18 rokov trvalo takej svätici vymodliť obrátenie svojmu milovanému synovi; akú nádej na vyslyšanie svojich modlitieb mám ja, osoba nesvätá, a navyše, keď mám tých ľudí na srdci také množstvo?!
 
Orodovanie proroka Daniela
Samozrejme, malomyseľnosť by bola celkom namieste pri homeopatickej predstave, že čím viac ľudí, za ktorých sa človek prihovára, tým viac ubúda z „účinnej zložky“ modlitby, až z nej nezvýši vôbec nič. Tak to však, našťastie, pri modlitbe príhovoru nefunguje. Čo sa týka modlitieb svätej Moniky, až neskôr som pochopila, že to bolo možno niečo podobné ako pri orodovaní proroka Daniela. Anjel mu povedal, že už prvý deň bola jeho modlitba vyslyšaná, ale „za oponou“ prebiehal akýsi zápas, takže viditeľný výsledok bolo možné zazrieť až po dlhšej dobe. Áno, modlitby svätej Moniky trvali dlho. Pravda, keď sa Augustín obrátil, stálo to za to! Monika by bola iste spokojná, keby si dal aspoň do poriadku manželstvo, zašiel na spoveď a začal chodiť v nedeľu do kostola. Z Augustína sa však stal jeden z najväčších Božích mužov celých cirkevných dejín. Stal sa svedkom viery, ktorého život prežitý s Bohom nesie požehnanie až do dnešných dní, napokon celkom v zhode s Božím zasľúbením: „(Ja, Pán) milosrdenstvo však preukazujem až do tisíceho pokolenia tým, čo ma milujú a zachovávajú moje príkazy“ (porov. Ex 20, 6). Nehovoriac o tom, že Monika tiež nebola svätá odjakživa, ale sa posväcovala okrem iného svojou láskyplnou a vytrvalou modlitbou za syna: „Nosila ma vo svojich myšlienkach ako na márach, aby si povedal podobne ako synovi vdovy: Mládenec, hovorím ti, vstaň!“ – napísal o tom neskôr Augustín. Nemusíme teda zmalomyseľnieť pri pomyslení, že naša modlitba je taká chabá a úmyslov je tak veľa. Ani tá najnepatrnejšia modlitba nevyjde nazmar, naopak: Apoštol Ján zazrel vo svojom veľkom videní pred Baránkovým trónom „zlatú čašu plnú kadidla“, ktoré predstavovalo modlitby Božieho ľudu (porov. Zjv 5, 8); žiadna sa nestratila niekde „v čiernej diere“. Pred niekoľkými rokmi som sa ponorila do spisov jedného pravoslávneho svätca nedávnej doby, veľkého orodovníka svätého Silvána z Atosu († 1938). Fascinovalo ma u neho veľa vecí: jeho pokora, priezračnosť vyjadrovania, zdôrazňovanie a žitie samostatnej podstaty evanjelia, ale niečo som dlho nechápala. Podobne ako apoštol Ján aj starec Silván kladie veľký dôraz na lásku k nepriateľom. Opakovane vyzýva, aby sme sa za nich vrúcne modlili. Dokonca tvrdí, že podľa toho sa pozná, či máme v srdci Božiu lásku, čiže lásku Ducha Svätého, a naopak; kto sa nemodlí za svojich nepriateľov alebo dokonca nenávidí kohokoľvek z ľudí, nemá Ducha Kristovho a zrejme ho vôbec nepoznal, hovorí svätec.
 

Zobraziť zdroj článku

Share on FacebookTweet about this on TwitterShare on Google+