Katechéza pápeža Františka: Krédo a spoločné modlitby – odpoveď na Božie slovo

Vatikán 14. februára – Aj v dnešnom chladnom a sychravom počasí vyšiel Svätý Otec medzi veriacich zídených na generálnej audiencii na Vatikánskom námestí. Na palubu svojho papamobilu prechádzajúceho pomedzi davy dnes opäť pribral aj niekoľko detí. Ešte predtým však osobne pozdravil chorých, ktorí kvôli nečasu sledovali audienciu z Auly Pavla VI.

Pápež František pokračoval v cykle katechéz o svätej omši. Už po tretíkrát sa venoval Bohoslužbe slova, pričom dnes priblížil význam Kréda a spoločných modlitieb nazývaných aj Všeobecná modlitba.

Medzi veriacimi na námestí ani dnes nechýbali Slováci, medzi nimi napríklad skupina z farnosti Rišňovce pri Nitre.

Úvod ku katechéze tvorili nasledovné Ježišove slová z Evanjelia podľa Jána:

«Ak ostanete vo mne a moje slová ostanú vo vás, proste, o čo chcete, a splní sa vám to. Môj Otec je oslávený tým, že prinášate veľa ovocia a stanete sa mojimi učeníkmi» (Jn 15,7-8).

Plné znenie katechézy pápeža Františka

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Dobrý deň, aj keď tento deň je trochu nepekný, no nie? No ak je duša v radosti, vždy je deň dobrý. Takže predsa: dobrý deň! Dnes sa audiencia odohráva na dvoch miestach: malá skupinka chorých je kvôli počasiu v aule. Chorí sú v aule a my sme tu, no vidíme sa – oni vidia nás a my vidíme ich na veľkoplošnej obrazovke. Pozdravíme ich aplauzom? Ďakujem.

Pokračujeme v katechéze o svätej omši. Počúvanie biblických čítaní predĺžené v homílii je odpoveďou – na čo? Je odpoveďou na jedno právo: na duchovné právo  Božieho ľudu hojne prijímať poklad Božieho slova (porov. Úvod Lekcionára, 45).

Každý z nás, keď ide na svätú omšu, má právo na to, aby hojne prijímal Božie slovo dobre prečítané, dobre povedané a potom dobre vysvetlené v homílii. Je to právo! A keď sa Božie slovo neprečíta dobre, keď nie je horlivo hlásané diakonom, kňazom či biskupom, opomína sa právo veriacich. Máme právo na počúvanie Božieho slova.

Pán hovorí ku všetkým, k pastierom aj veriacim. Klope na srdcia tých, ktorí sa zúčastňujú na svätej omši, každý vo svojom životnom stave, veku, situácii. Pán utešuje, volá, vzbudzuje zárodky nového a zmiereného života. A to všetko pre jeho Slovo. Jeho Slovo klope na srdce a mení ho!

Preto po homílii chvíľa ticha dovoľuje to, aby sa v duši usadilo prijaté semienko a aby sa tak zrodili predsavzatia priľnúť k tomu, čo Duch Svätý každému vnukol. Ticho po homílii.  Treba tam zachovať dobrú chvíľu ticha, aby každý pouvažoval nad tým, čo si vypočul.

A po tomto tichu, ako pokračuje svätá omša? Osobná odpoveď viery sa začleňuje do vyznania viery Cirkvi, vyjadreného v „Kréde“. My všetci vyslovujeme „Krédo“ pri omši. Symbol viery, vyslovovaný celým zhromaždením, ukazuje spoločnú odpoveď na to, čo sme spolu počúvali v Božom slove (porov. Katechizmus Katolíckej cirkvi, 185-197).

Existuje vitálne prepojenie medzi počúvaním a vierou. Sú zjednotené. Veď viera sa nerodí z fantázie ľudskej mysle, ale ako pripomína sv. Pavol, «je z hlásania a hlásanie skrze Kristovo slovo» (Rim 10,17). Viera je teda vyživovaná počúvaním a vedie ku sviatosti. Vyslovovanie Kréda tak vedie k tomu, aby liturgické zhromaždenie «spomínalo a vyznávalo veľké tajomstvá viery, prv ako by sa začalo ich slávenie v Eucharistii» (Všeobecné smernice Rímskeho misála, 67).

Symbol viery prepája Eucharistiu s krstom, ktorý sme prijali «v mene Otca i Syna i Ducha Svätého» a pripomína nám, že sviatostiam sa dá pochopiť vo svetle viery Cirkvi.

Odpoveď na Božie slovo prijaté s vierou je potom vyjadrené v spoločných prosbách, zvaných Všeobecná modlitba, pretože zahŕňa potreby Cirkvi a sveta  (porov. Všeob. smernice Rímskeho misála, 69-71; Úvod Lekcionára, 30-31). Nazýva sa aj Modlitba veriacich.

Otcovia Druhého vatikánskeho koncilu chceli znovu zaviesť túto modlitbu nasledujúcu po Evanjeliu a homílii osobitne v nedeľu a počas sviatkov, aby «sa za účasti ľudu na nej prednášali prosby za svätú Cirkev, za tých, ktorí nás spravujú, za tých, ktorí sa nachádzajú v rôznych ťažkostiach, ako aj za všetkých ľudí a za spásu celého sveta» (Sacrosanctum concilium, 53; porov. 1 Tim 2,1-2).

Preto  pod vedením kňaza, ktorý ju uvádza a uzatvára, «ľud vykonáva  úlohu  svojho  krstného  kňazstva, prináša Bohu prosby za spásu všetkých» (Všeob. smernice Rímskeho misála, 69). A po jednotlivých úmysloch prednesených diakonom alebo lektorom, zhromaždenie zjednocuje svoj hlas hovoriac: «Vypočuj nás, Pane».

Pamätáme totiž na to, čo nám povedal Pán Ježiš: «Ak ostanete vo mne a moje slová ostanú vo vás, proste, o čo chcete, a splní sa vám to» (Jn 15,7). Niekto by mohol povedať: „My však v toto neveríme, lebo máme malú vieru“. Keby sme však mali vieru ako horčičné zrnko, hovorí Ježiš, dostali by sme všetko. „Proste čo chcete, a dostanete.“

A v tomto momente všeobecnej modlitby po Kréde je chvíľa vyprosovať si od Pána vo svätej omši tie najdôležitejšie veci, veci, ktoré potrebujeme, to čo chceme. „Dostanete“ – tým či oným spôsobom, no „dostanete“. „Všetko je možné tomu, kto verí“, povedal Pán. Čo odpovedal ten človek, na ktorého sa Pán obrátil so slovami, že všetko je možné tomu, kto verí? Povedal: „Verím Pane. Pomôž mojej malej viere“.

Aj my môžeme povedať: „Verím Pane. Pomôž mojej malej viere“. A modlitbu musíme prednášať s týmto duchom viery: „Verím Pane, pomôž mojej malej viere“. Naopak, nárokovanie si spôsobom svetskej logiky nestúpa k nebu, tak ako zostávajú nevypočuté aj do seba zahľadené požiadavky (porov. Jak 4, 2-3).

Úmysly, na ktoré je Boží ľud pozvaný sa modliť, musia dať hlas konkrétnym potrebám cirkevného spoločenstva a sveta, vyhýbajúc sa zvykovým a krátkozrakým formulám. „Všeobecná“ modlitba, ktorá uzatvára Bohoslužbu slova, nás vyzýva osvojiť si pohľad Boha, ktorý sa stará o všetky svoje deti.

(Preklad: Slovenská redakcia VR) -zk-   

Zobraziť zdroj článku

Share on FacebookTweet about this on TwitterShare on Google+