Biela ruža vykvitla ako odvážny hlas mladých

 V čase, keď sa Európa zmietala v druhej svetovej vojne a Nemecko bolo uchváte né nacistickou ideológiou, vo svetovejverejnosti nečakane zarezonoval hlas mladých nemeckých študentov, ktorí sa nedokázali zmieriť s tým, čo sa deje v ich krajine. Hans a Sophie Schollovci vyrastali spolu s ďalšími štyrmi súrodencami v malom württemberskom mestečku Forchtenberg. Hoci ich rodičia vychovávali v slobodnom kresťanskom duchu, súrodencov v mladosti očarili myšlienky nacionálneho socializmu a odhodlane vstúpili do mládežníckej organizácie Hitlerjugend. Spočiatku boli fascinovaní myšlienkami lásky k vlasti, priateľstva či národnej pospolitosti. Chodievali na výlety a stanovačky, kde večer spievali pri ohni a viedli nekonečné rozhovory so svojimi kamarátmi. Ešte nechápali obavy svojho otca, ktorý si uvedomoval nebezpečenstvo nacionálneho socializmu a varoval ich: „Nepočúvajte ich, sú to vlci a strašným spôsobom zneužívajú nemecký národ.“ Prvé pochybnosti prišli až vtedy, keď chápadlá brutálnej ideológie siahli na to, čo bolo pre mladé citlivé srdcia obzvlášť cenné. Hans hrával rád na gitare a postupne si vytvoril zbierku ľudových piesní z rozličných krajín a národov. Jedného dňa mu však povedali, že tieto piesne vodca zakázal. Semienko pochybností zo dňa na deň rástlo, až mladý muž napokon pochopil, ako sa mýlil, a postupne k tomu dospeli i jeho súrodenci. S novým elánom sa Schollovci spojili s rovesníkmi, ktorí odmietali nacizmus, a vrhli sa do nových dobrodružstiev – spoločne spievali, tancovali, fotografovali, maľovali, diskutovali, čítali knihy, písali básne, chodili na koncerty a do divadla –, hoci im za to hrozilo väzenie.

 
Nechceli mlčať
V čase, keď vypukla druhá svetová vojna, začal Hans na Mníchovskej univerzite študovať medicínu. Keď si v roku 1942 prečítal úryvky z kázní münsterského biskupa Clemensa Augustina Grafa von Galen, ostrého kritika nacistického režimu, ktoré niekto tajne hodil do ich poštovej schránky, pochopil, že o tom, čo sa v krajine deje, musia vedieť všetci. Hans nadviazal úzke priateľstvo so svojimi spolužiakmi Alexandrom Schmorellom, Christophom Probstom a Willim Grafom, s ktorými sa často stretával, diskutoval a vymieňal si knihy. Zakrátko prišla do Mníchova aj Hansova sestra Sophie, ktorá začala študovať na flozofckej fakulte. Spoznali sa tak s jej profesorom
Kurtom Huberom, s ktorým boli myšlienkovo na rovnakej vlnovej dĺžke.
 
Sophie a Hans Schollovci boli
do poslednej chvíle presvedčení,
že ich obeta nie je zbytočná.
 
Asi šesť týždňov po príchode Sophie sa na univerzite objavili „letáky Bielej ruže“ putujúce z ruky do ruky. Neznámy autor v nich vyzýval, že nie je čas čakať, je nutné prevziať zodpovednosť a postaviť sa na odpor. Sophie sa zdali tieto slová dôverne známe, pretože práve o týchto témach sa zhovárali priatelia jej brata, a pochopila, kto je ich autorom. Následne sa v krátkych odstupoch na univerzite, ale aj v mníchovských a juhonemeckých domácnostiach, objavili ďalšie tri letáky Bielej ruže, no potom nastalo ticho. Študenti medicíny boli odvelení na ruský front, Sophie sa vrátila domov, kde medzitým zatkli a uväznili jej otca. Po návrate z Ruska sa na podnet profesora Hubera rozhodli členovia Bielej ruže vydať ďalší leták. Ešte vždy ich mátali hrôzy krvavej bitky pri Stalingrade a chceli dať svetu vedieť, že nie všetci Nemci sa chcú podieľať na týchto zverstvách. Niekoľko dní horúčkovito pracovali na texte letáka, v noci zas stáli pri kopírovacom stroji ukrytom v pivnici ateliéru neďaleko bytu, ktorý si Hans a Sophie spoločne prenajali v Mníchove. V tom čase dostal Hans upozornenie, že ho sleduje gestapo, no túto informáciu si nechal pre seba. Vo štvrtok 18. februára 1943 ráno sa Hans i Sophie prebudili v dobrej nálade, hoci mala Sophie nepríjemný sen, že ich cestou do školy zadržalo gestapo. Cestovné kufre naplnili letákmi a vydali sa na univerzitu. Krátko predtým, ako sa mali otvoriť prednáškové sály, súrodenci Schollovci rýchlo rozdali letáky k ich dverám a zvyšok vysypali z druhého poschodia do vstupnej haly. V tej chvíli sa zatvorili všetky brány univerzity a ich osud bol spečatený.
 
Krátky proces
Gestapo, ktoré zalarmoval univerzitný školník, konalo rýchlo. Obaja súrodenci skončili vo väzení a čoskoro uväznili aj Christopha Probsta, ktorého chceli členovia Bielej ruže obzvlášť chrániť, pretože bol otcom malých detí. Nastalo vypočúvanie, obvinenie z velezrady a už na druhý deň bolo zrejmé, že traja študenti budú odsúdení na trest smrti. V zrýchlenom súdnom procese si nemohli vybrať vlastného advokáta. Na pojednávaní sedeli ticho a vzpriamene, ich odpovede boli premyslené a jasné. Sophie, ktorá inak rozprávala málo, zareagovala raz týmito slovami: „To, čo sme hovorili a písali, si mysleli mnohí. Len sa to neodvážili vysloviť.“ Rodičia Schollovci prišli na súdny proces až na konci, vypočuli si už len rozsudky. Zdalo sa, že matka sa zrúti, preto musela na chvíľu odísť zo súdnej siene. Vzápätí však pozbierala všetky sily a vzchopila sa. Hlavou jej vírila jedine myšlienka na žiadosť o milosť a na to, aby mohla svoje deti ešte raz vidieť. Bola výnimočne silná a všetkých povzbudzovala. Na konci dostali slovo odsúdení. Sophie mlčala, Christoph prosil o milosť kvôli svojim deťom a Hans sa zaňho prihováral. Následne bol vynesený rozsudok, na základe ktorého mali byť všetci traja ešte v ten istý deň 22. februára 1943 pre velezradu popravení sťatím.
 
Dojali celú väznicu
Vo chvíľach, ktoré odsúdeným zostávali do popravy, napísali listy na rozlúčku. Rodičom a priateľom v nich ďakovali za lásku a všetko, čo pre nich urobili, pričom ich uisťovali, že nemohli konať inak. Ich slová boli plné útechy a viery. Sophie požiadala, aby mohla doplniť svoju výpoveď pred gestapom, lebo tým chcela pomôcť svojim priateľom. Christoph poprosil o katolíckeho kňaza a dal sa pokrstiť. Rodičom Schollovcom sa akoby zázrakom podarilo naposledy vidieť svoje deti. Najskôr sa stretli s Hansom, ktorý dal pozdravovať svojich priateľov a keď vyslovil meno istého dievčaťa, vyhŕkli mu slzy, ktoré sa usiloval skryť. Potom k nim priviedli Sophie a mama jej pri rozlúčke povedala: „Nezabudni, Sophie: Ježiš.“ Sophie jej na to s pevnosťou v hlase odvetila: „Dobre, ale ani ty.“ Christoph sa už nestretol s nikým z príbuzných, jeho žena bola práve po pôrode tretieho dieťaťa a o manželovom osude sa dozvedela až po jeho smrti. Osobitne silné sú svedectvá väzenských dozorcov, ktorí hovorili, že všetci traja odsúdení boli nezvyčajne statoční. „Dojali celú väznicu. Preto sme vzali na seba riziko – hoci by malo vážne následky, keby to vyšlo na povrch – a umožnili sme im, aby sa mohli pred popravou ešte raz všetci traja na chvíľu stretnúť a zapáliť si poslednú cigaretu. Bol to iba okamih, ale znamenalo to pre nich veľa,“ dosvedčili. „Nevedel som, že zomieranie môže byť také ľahké,“ povedal pri poslednom stretnutí Christoph Probst a dodal: „O chvíľu sa uvidíme vo večnosti.“ Ako prvú odviedli Sophie. Kráčala vzpriamene, ani nepohla brvou. „Ešte nikdy som nevidel nikoho takto zomierať,“ priznal kat. Keď dával Hans hlavu pod gilotínu, zvolal: „Nech žije sloboda!“
 
Nevedel som, že zomieranie
môže byť také ľahké.
 
Ich správanie prekvapilo aj vyšetrovateľa na mníchovskom gestape Roberta Mohra, ktorý pociťoval k odsúdeným neobvyklú sympatiu a usiloval sa im pomôcť. Zasiahla ho predovšetkým výnimočná láska oboch súrodencov. „Sophie sa usilovala vziať celú vinu na seba, aby pomohla svojmu bratovi alebo ho dokonca zachránila,“ povedal. „Nepochybujem o tom, že keby to bolo možné, Sophie Schollová by svoj nádejný, mladý život obetovala aj dvakrát, ak by tým ušetrila svojho brata. Ich silná súrodenecká láska, ochota obetovať sa a pevný charakter spravili na mňa, ale aj na ostatných obrovský dojem.“ Mohr si dokonca spomína na okamih, keď Hans odchádzal zo stretnutia s rodičmi a na chodbe mu vrúcne potriasol rukou so slovami vďaky, že sa pekne správal k jeho sestre. „Sophie a Hans Schollovci boli do poslednej chvíle presvedčení, že ich obeta nie je zbytočná,“ dodal.
 
Inšpirujú dodnes
Keď Sophie, Hansa a Christopha pochovali na cintoríne v mníchovskom Perlachu, väzenský duchovný ich blízkym povedal: „Nikto nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí život za svojich priateľov,“ a dodal: „Ešte to bude pokračovať.“ Vzápätí znova nasledovali zadržania a v druhom procese boli odsúdení na smrť traja ďalší aktéri Bielej ruže – profesor Kurt Huber, Willi Graf a Alexander Schmorell. Postupne pribudli nové rozsudky a popravy, a to nielen v Mníchove, ale aj v Hamburgu. Posledné dve obete zastrelili členovia nacistickej polície na jar 1945. O procese a popravách sa v tom čase nedostali na verejnosť nijaké informácie okrem strohej správy s názvom Spravodlivý trest pre zradcov bojujúceho národa, ktorú uverejnili noviny Völkischer Beobachter. Napriek tomu sa správa o hrdinstve mladých ľudí rozšírila nielen po celom Nemecku, ale aj v zahraničí a v máji 1943 ju odvysielala britská BBC. Odvaha študentov dodala silu mnohým ľuďom v koncentračných táboroch, vo väzniciach či na vojenskom fronte. Odkaz iniciátorov Bielej ruže je mimoriadne aktuálny aj dnes, keď v Európe silnejú nacionalistické tendencie a veľa ľudí podlieha ideológiám, ktorým uverili aj mnohí obyvatelia hitlerovského Nemecka. Odvážny postoj študentov sa zároveň stáva výzvou pre dnešných mladých ľudí, aby sa nebáli neohrozene hľadať pravdu a stáť na jej strane. Diváci nemeckej verejnoprávnej televízie ZDF svojimi hlasmi zaradili v roku 2003 súrodencov Schollovcov na štvrté miesto v rebríčku najväčších osobností nemeckého národa. O ich živote vzniklo viacero kníh, flmových dokumentov, rozhlasových hier či výstav. Nakrútený bol aj hraný flm s názvom Sophie Schollová: posledné dni.

Zobraziť zdroj článku

Share on FacebookTweet about this on TwitterShare on Google+