Ako zaniká obec

VÝROČIA (Michal Vadrna)

 

Tento rok si pripomíname 700. výročie vzniku obce Blažov. Prvá zmienka o obci je z roku 1317, keď Ján z Brezovice urobil šoltýssku zmluvu s Blažejom, synom Leustacha z Brezovice, na založenie novej dediny. Blažov bol prvou dedinou založenou na nemeckom práve. Rusíni sa tu postupne začali sťahovať v 15. storočí, o čom svedčí zmienka v doklade z roku 1480, kde sa spomínajú ako Valachi de Balasswagasa.

 

 

K obci Blažov boli neskôr pričlenené osady Čertež a Blažovská Dolina. Z blažovskej farnosti pochádzali okrem mukačevského biskupa Juraja Gabriela Blažovského, ktorý sa zaslúžil o materiálne pozdvihnutie gréckokatolíckeho kléru, aj oficiálny maliar Mukačevskej eparchie Michal Mankovič a kňaz Juraj Bujňák. V obci u uja a miestneho kňaza Demetra Petrenka vyrástol aj vladyka blahoslavený Vasiľ Hopko.

„Ďakujem Vám krásne za list, ktorý ste mi poslali, za krásny pozdrav a za spomienku na Blažov. Bolo krásne v tom Blažove, a tak sa to skončilo s tým naším milým Blažovom. No ale je to ponaučenie pre nás, že všetko na svete je len dočasné. Ešte aj taká dedina ako Blažov bola dočasná. My sme si mysleli, že táto dedina bude aspoň pár stoviek rokov existovať, a ona existovala len pár rokov,“ napísal pani Kataríne Birošovej vladyka Vasiľ Hopko z českého Oseku.

 

Výcvikové priestory

Druhá svetová vojna ovplyvnila okrem vojenstva aj život obyčajných ľudí. Studená vojna prešla na konci 40. rokov z mocensko-politickej fázy k militarizačnej. Hneď po februári 1948 sa začalo zakladateľské obdobie nového režimu. Spoločnosť sa prevratným zmenám bránila. Mnoho ľudí nechcelo prijať vnucovaný nový spôsob a zmysel života. Postupné zavádzanie a ideologické zdôvodňovanie zmien spôsobovalo, že mnoho občanov si negatívne dôsledky oficiálnej politiky uvedomilo až po určitom čase.

Stalin a vedúci funkcionári predpokladali, že po druhej svetovej vojne vypukne aj tretia. Príprava k veľmocenským plánom Moskvy v Európe ovplyvnila v rokoch 1950 – 1953 rozhodujúcou mierou vtedajšiu československú spoločnosť. Rýchla výstavba veľkej armády a zbrojný program mali pre ňu katastrofálne dôsledky. Armáda sa mala pripravovať hlavne na vedenie bojov na pozemských bojiskách, čo znamenalo vzrast požiadaviek na výcvik vojsk priamo v teréne. Vojenská správa sa zamerala na budovanie výcvikových vojenských priestorov, ktoré mali byť dostatočné nielen na vojenské cvičenia, ale aj slúžiť na výcvik súčinnosti rôznych typov vojsk.

 

Rozhodnutie

Na prvom stretnutí na Miestnom národnom výbore (MNV) v Blažove, ktoré sa uskutočnilo 2. januára 1952, bol oznámený plán, podľa ktorého malo pripadnúť celé katastrálne územie obce Blažov do vojenského pásma. Plénum a rada MNV vyjadrili súhlas s vybudovaním vojenského obvodu, ale nesúhlasili s vysťahovaním obce. Napriek ich nesúhlasu sa 18. januára 1952 na Krajskom národnom výbore (KNV) rozhodlo o presťahovaní Blažovčanov. Z komunistickej zápisnice z 30. januára 1952 sa dozvedáme, že ľudia nechceli pochopiť a doceniť celú akciu, čo plynulo z „nedostatočného politického uvedomenia“. Uznesením vlády z 5. februára 1952 bol zriadený Vojenský obvod Javorina. Trojmesačná príprava mala pripraviť úspešný priebeh vysídlenia obce Blažov, pričom osada Čertež mala byť presťahovaná prvá.

Obyvatelia navrhovali, aby bol postavený nový Blažov pri Spišskom Podhradí. Odvolávali sa na rusínsku národnosť, kultúru a zvyky, ktoré by rozptýlením obyvateľstva mohli zaniknúť. Dokonca sa im podarilo niekoľkokrát vyhnúť vysťahovaniu tým, že prepadol dátum.

 

Vysídľovanie

K samotnému presídleniu sa prikročilo až 30. mája 1952. Ján Vaľko st. spomína: „S mojím bratom Michalom Vaľkom sme šli na drevo s vozom na Metiska, kde bolo pripravené. Nakládli sme ho. Nikoho sme nestretli. Cestou späť sme prechádzali cez Enceho hájik (poľná cesta), kde sme stretli troch vojakov. Oni nám povedali, že v mene republiky nesmieme ísť ďalej. O chvíľu sme počuli, ako idú na Čertež autá. Obsadili Čertež. Vyzvali ľudí, aby neodchádzali. Začali sťahovať od Blaška. Všetko mlieko, všetku múku povylieval do potoka. Nakladali na autá hnuteľný majetok. Keď všetko vypratali, auto odišlo preč, ale nikomu nepovedali, kde pôjde. Na druhý deň brali zvieratá. Zvieratá sa snažili odpredať občanom z okolitých obcí. Ostatné nepredané zvieratá odviezli do Hencoviec, a tam zvieratá nemilosrdne popriväzovali k elektrickým stĺpom. Nábytok odviezli do ubytovní. Bez prítomnosti ľudí nábytok podávali do bytových jednotiek a zvyšok vyložili naprostred dvora. Korytá, vozy, hrnce… Vlastne všetko, čo obsahovala gazdovská domácnosť. Nepostrážili to, a tak to ľudia z okolitých obci rozobrali. Ďalším problémom bolo, že peniaze utŕžené za zvieratá nemali žiadnu hodnotu vďaka menovej reforme. Peniaze sa do istej sumy menili v pomere 1 : 5 a zvyšok 1 : 50. A tak sme nemali ani dobytok a ani peniaze.“

 

Z oficiálnych dokumentov KVP sa dozvedáme, že najprv boli vysťahovaní obyvatelia označení ako rozvracači. Sťahovanie uskutočňovala armáda. Oficiálne dokumenty tvrdia, že akcia prebehla v poriadku a ľudia spolupracovali. Ján Vaľko st. na margo tohto vyjadrenia dodáva: „Keď sme videli, ako vojaci hádžu náš majetok, radšej sme si ho naložili sami.“

Problémom obcí, do ktorých boli presídlení, a podnikov, ktoré im mali dať prácu, boli samotné dohody, ktoré neboli spísané na papieri, ale boli uzatvorené len ústne. Po tom, čo boli rodiny presídľované do Hencoviec a začali obsadzovať jednotlivé byty, ktoré im KNV sľúbilo, Drevokombinát sa ohradil, že dané bytové jednotky prisľúbil odborníkom, kým Blažovčania sú poľnohospodári.

 

Návrat

Už dva týždne po poslednom vysťahovaní sa objavili žiadosti o návrat do Blažova. A tak v roku 1953 sa Blažovčania spontánne začínali napriek zákazom vracať domov.

V roku 1954 ohľadom zbúrania obcí Blažov a Ľubické Kúpele komunisti zapísali: „Len trvalým úsilím všetkých členov rozbíjať teórie, ktoré sú nepriateľské našej akcii, potieraním nesprávnych názorov väčšiny občanov možno docieliť úspech.“ Predseda KNV súdruh Gabriel na to reagoval: „Byro KV KSS (Krajský výbor Komunistickej strany Slovenska, pozn. red.) súhlasí so zbúraním 30 domkov, hlavne drevených, v bývalej obci Blažov. Hlavnou úlohou je zamerať sa na Blažov, v plnej miere rozvinúť prácu na presídlenie do Žakoviec alebo Vrbova, okres Kežmarok, kde je veľa konfiškovanej nevyužitej (po Nemcoch, pozn. red.), a pritom dobrej pôdy.“

 

Po tom, čo sa skupina vysťahovalcov vrátila späť do Blažova, funkcionári rozmýšľali, ako presvedčiť ľudí, aby odišli preč. Medzi vysťahovalcami mal agitovať súdruh Ivan Pivovarník. Jeho hlavnou úlohou bolo navštíviť všetkých vysídlencov, ktorí sa ešte nevrátili do Blažova z Moravy – Pitárne. Mal u nich odstrániť všetky nedostatky, aby presvedčili svojich príbuzných, nech odídu z Blažova. Kontrolór, ktorý bol skontrolovať súdruha Pivovarníka, ale zistil, že práve po jeho návšteve sa ľudia začali vracať späť. Pravdepodobne chcel pomôcť ľuďom ostať v Blažove.

 

Socialistický teror

Vojaci, ktorí boli prítomní v obci, často vyhľadávali dôvody na bitky a vyvolávanie nepokojov. Ján Ferko, ktorý sa práve vrátil z výkonu základnej vojenskej služby, hovorí: „Počul som, ako im hlavný žandár hovorí: ,Môžete prísť na poľovačku.‘ Prišlo asi päť žandárov. Naložili ma do auta. Tam som sedel od desiatej rána až do večera. Nikde nebolo nikoho. Potom mi zobrali šnúrky a dali ma do lochu. Potom prišla celá vojenská komisia. Predvolali ma z basy. Sedeli tam ako najvyšší súd. ,Súdruh Ferko, povedzte, kto organizoval návrat do Blažova.‘ Ja im vravím, že neviem nič. Prišiel som od vojska. Ďalej sa ma pýtali: ,Kto zabil načierno prasa? Kto načierno pálil pálenku?‘ Odpovedal som im, nech ma radšej obesia. Potom ma vzali do väznice v Prešove. Tam som robil holiča, no žiletky mi dali už použité a tupé. Tam sme boli čísla, nemali sme mená. Sedeli aj Gerčák a Juraj Vaľko. Po prepustení z basy som išiel pracovať do lesa. Tam prišli žandári a ja som očisťoval strom od haluziny sekerou. Oni sa ma spýtali, ako sa mám. Ja som im povedal, že mi všetko zobrali, že nemám nič, a zaťal som sekeru do pňa. Oni to vyhodnotili ako útok na verejného činiteľa. Odvtedy sa mi ťažko vracia do Blažova. Po súde som bol znovu v base. Po prepustení sme museli zaplatiť ešte 800 korún za stravu. Nemali sme peniaze, tak zaplatila babka.“

 

Zastrašovanie však nepomohlo. Ľudia sa nechceli vzdať svojho majetku, keďže menová reforma im narobila veľké škody. Preto do dediny prišli tanky. Ľudí vyhodili z domov, natiahli reťaze okolo domu a pred ich očami im zbúrali domy, aby sa naučili počúvať a neprotestovať voči budovaniu socializmu v našej vlasti.

 

V Žakovciach

Väčšinu ľudí presídlili do obce Žakovce, kde boli voľné domy po vysťahovaných Nemcoch. Blažovčania si postupne opravili domy a nemecký evanjelický chrám, ktorý si prebudovali pre potreby vlastného obradu.

Po smutných osemnástich rokoch, keď bola zrušená a prenasledovaná Gréckokatolícka cirkev, jej duchovenstvo i veriaci, prišlo uvoľnenie známe ako Pražská jar. Obnovenie Gréckokatolíckej cirkvi prišlo aj do Žakoviec, kde farnosť dovtedy spravoval pravoslávny kňaz Ján Smolnický. Otec Mikuláš Rojkovič sa smel vrátiť z vyhnanstva v Čechách k svojmu ľudu v roku 1968. Prvý gréckokatolícky odpust v Žakovciach bol slávnosťou celej Katolíckej cirkvi. Svätú liturgiu prišiel 21. septembra 1969 sláviť vladyka Vasiľ Hopko a poďakoval sa za to, že Boh bol so svojím ľudom vo veľmi ťažkých časoch.

Zobraziť zdroj článku

Share on FacebookTweet about this on TwitterShare on Google+