Svätý večer

VIANOČNÝ PRÍBEH (Marta Gromošová)

 

„Neplač, no tak, nič sa nedeje, pôjdeme k mamke, veď počítala isto aj s nami,“ chlácholil ma manžel. Z rúry som práve vytiahla koláč. Mala to byť dobrota nevídaná, prsty oblizovať nútiaca špecialita, ktorú ešte v lete prezentovala jedna z mamičiek na pieskovisku. Po lícach mi stekali slzy, postupne mi opúchali oči a tvár naberala farbu varenej veľkonočnej šunky s cviklou. Nemám rada, keď vyzerám ako ropucha, so zaľahnutými ušami a hnevom v srdci, s červeným nosom a vybičovaným komplexom menejcennosti, s pocitom odcudzenia samej sebe, svojej tvorivosti a ideálom. Bola som tri v jednom: mladomanželka, mladá mamička a cukrárka – amatérka, čo má obidve ruky ľavé. Jednoduchá piškóta zo štyroch vajec, poliata pudingom, upečená v rúre a ešte za tepla poliata vyšľahanou smotanou s vanilkovým cukrom a posypaná hrubou vrstvou granka. Chvíľu sa môj „pokus na rodine“ tváril celkom priateľsky. Piškóta pekne narástla, potom zružovela, potom svoj objem zdvojnásobila a v kuchyni to dvakrát buchlo.

„Bum, bum!“ upozornila ma dcérka a zaťapkala ručičkami.

„Bum, bum? Aké bum, bum? Tu nebude žiaden ohňostroj,“ prísne som napomenula manžela.

 

Pozreli sme sa na seba, potom na sporák a obidvaja sme sa rozbehli do kúpeľne po lavór, handry, staré tričko a čistú vodu. Na dlážku pomaly vytekal kakaový puding z koláča. Bol hustý, horúci a zrejme aj poriadne sladký. Lepil sa na všetko okolo. A ja som chcela urobiť našej mladej rodine také nádherné prvé sviatky v novom byte! Už sme sa dohodli na spoločnej kultúre našej novej domácnosti, na prieniku tých najlepších rodinných zvykov a receptúr špecialít, s ktorými sa každoročne mordovali naše mamky a babky po celé generácie. Pomaly mi opúchali aj pery, začínala som byť absolútne nefotogenická.

„No tak, ráno skočím k vašim a prinesiem celú škatuľu, aj punčové rezy,“ sľuboval mi manžel.

 

Manželský sľub je jednoznačný a nekompromisný: v dobrom aj v zlom, v šťastí aj v nešťastí, v zdraví aj v chorobe… Do ktorej kategórie spadal nevydarený koláč? Mal nalomiť náš vzťah, ukázať chyby či bezcharakternosť vysmievajúceho sa partnera, alebo mal znížiť kalorický príjem našej rodiny a ochrániť nás od zlého cholesterolu? Nech už bolo posolstvo mojej zlomenej pýchy akokoľvek bolestivé a ponižujúce, už vyše tridsať rokov mimoriadne oceňujem priam biblickú vytrvalosť môjho manžela v dobrom a skutočnosť, že to nie je muž starozákonný, ale moderný, že mi za tie roky, čo som mrhala surovinami na prípravu tzv. vianočných koláčov, nenapísal prepúšťací lístok a lá Mojžiš, že ma dodnes trikrát nezapudil sms správou s textom: „Zapudzujem ťa, zapudzujem ťa, zapudzujem ťa“, ako je to možné v moslimských krajinách.

 

Ako vysoko emancipovaná mladá manželka som mala pocit, že príprava krémových zákuskov je zbytočne zdĺhavá a neefektívna. Vôbec mi nešlo do hlavy, prečo mám maslo miešať, až kým sa v ňom práškový cukor celkom nerozpustí, a prečo práškový, keď kryštálový je oveľa lacnejší, prečo už nie rovno kockový, prechádzalo mi rebelsky hlavou, kým som vykonávala pomocné práce v mamkinej kuchyni. K naozajstnému pečeniu ma nepúšťala, lebo viackrát sme takmer vyhoreli a piškótové cesto v mojom podaní nebolo nikdy vymiešané tak, aby sa v ňom vytvorili pľuzgieriky. To som skôr ja mala mozole na jazyku od sústavného šomrania a kritizovania tej staromódnej rakúsko-uhorskej kuchyne, ktorá ma nútila trpezlivo čakať na výsledok.

 

Hneď ako sa mi naskytla príležitosť, začala som tú najrevolučnejšiu epochu pečenia, akú si len ľudstvo dokáže predstaviť. Načo šľahať žĺtky a bielky zvlášť, veď v brušku sa to všetko aj tak zmieša?! Trochu cukru, trochu viac múky, tak, ani som nezašpinila kuchynskú váhu. Hotový koláč pekne natriem uvareným pudingovým krémom s maslom a bude! Keď všetko zmiešam ešte horúce, získam čas na prečítanie dvoch strán z knižky, aj tak ma už materská a starostlivosť o deti pripravila o plynulé vyjadrovanie, pri stretnutí s cudzími ľuďmi som klopila oči… Táto cukrárenská inovácia, to bude bomba! To teda je bomba… Vlastne, to teda bola bomba…

Kým uvažujem o našich prvých spoločných samostatných Vianociach, ostatní členovia rodiny potajomky vyrážajú na nákupy. Pod posteľami rastú kôpky úhľadne zabalených škatúľ a škatuliek neznámeho obsahu. Našťastie som na kutranie po skriniach a predčasné odhaľovanie tajomstiev príliš lenivá, a tak sa prekvapenia celkom logicky uskutočnia aj pod tohtoročným stromčekom.

 

Od našich prvých spoločných Vianoc uplynulo tridsať rokov. Od krupičnej kaše sa naše deti postupne „prejedali“ do štádia lásky k tradičným vianočným jedlám, a tak moje celodenné namáhanie nevychádza navnivoč. Zemiakový šalát robím do obrovskej kade a odkedy naše najmladšie dieťa nekúpeme v plastovej vaničke, padol aj inšpiratívny návrh poriadne ju vydezinfikovať. A skúsiť ešte väčšie množstvo šalátiku. Úspech majú medvedie labky zo storočných formičiek podľa rovnako starého receptu, nepečená kokosová roláda, čajové pečivo, vanilkové rožteky, škoricovníky a záviny, ktoré pri prerezaní prezradia, či nie je gazdiná skúpa.

 

Celkom hlúpo som naletela na zvyk mojej babky, že na Štedrý deň sa raňajkuje zásadne cenky kolač, a tak vstávam veľmi, veľmi zavčasu, aby ostatných prebúdzala jeho neodolateľná vôňa. Nie, nejdem nostalgicky rozpúšťať spomienky v kalíšku vaječného likéru, ktorý každý rok pripravuje môj manžel na štedrovečerný prípitok s takou dôslednosťou, že odchádzam na druhý koniec bytu so slúchadlami v ušiach. Mám pocit, že alkohol nalieva do celosvetovo najdôkladnejšie pomaly rozšľahaných žĺtkov z domácich vajíčok.

Vianočný príbeh, Vianočná rozprávka, Tradičné Vianoce, Poirot na Vianoce, Vianočné oblátky od Kukučína… Azda niet spisovateľa či literárneho hrdinu, ktorý by sa na tejto starobylej téme nechcel, nevedel alebo nemohol priživiť. Ešte pred niekoľkými storočiami bolo dosť priamych prenosov zo zanedbaných anglických sirotincov, opustených, nevykúrených kancelárií s polnočnou návštevou duchov niekoľkých nebožtíkov či naivných obrázkov z malebných slovenských kopaníc… Dnes vyskakuje z každej chladničky Popoluška a Ivánuška už neurobí dojem ani na nášho malého vnuka.

 

Tajne zbieram informácie od jednotlivých detí, po očku sledujem výraz manželovej tváre. Ešte skôr, ako mi začne vyčítať hýrivý spôsob nakupovania darčekov, jeho vysoké čelo preorie vráska ekonomickej opatrnosti. Ešte nemám celkom nárok na nákupnú nostalgiu stredného veku, na vyratúvanie darčekov skromného detstva, lebo ako deti sme akosi každé sviatky dostali to, čo sme potrebovali, a zakaždým aj plno vecí, ktoré sme len chceli. Dnes nepotrebujem vecné dary, Ježiškovi píšem do listu žiadosť o svätý pokoj a on mi trpezlivo denne odpovedá, že mám najprv hľadať nebeské kráľovstvo, a všetko ostatné sa mi pridá… Miesim cesto a predstavujem si večer, keď otec nečakane prichádza z dennej zmeny večer, v zasneženom železničiarskom kožuchu a všetci sa tešíme, že Vianoce budú, že Vianoce sú s tými najbližšími. Otec striasa sneh, vyzúva si topánky a ide sa oholiť. Čo by povedala mamka, keby prišiel k stolu zarastený? Vešiame sa na jeho mocné ruky a prekrikujeme sa jedna cez druhú:

„Videli sme Ježiška, ako nám zdobí stromček! Cez deň bol u vyšných susedov aj u tých oproti, ale nikto iný ho nezazrel, len my dve. Vyzeral presne, ale úplne že celkom ako náš dedko, ešte mal aj kockovanú flanelovú košeľu a hnedé papuče s kovovou prackou a, samozrejme, rovnako sivé vlasy! Naozaj sme ho videli!“

„Ale veď Ježiško je neviditeľný,“ oponoval nám mamkin brat, len o pár rokov starší odo mňa, a už sa tešil na jahodový pohár so šľahačkou. Pri jeho konzumácii zaviedol svojvoľne veľmi kruté pravidlo, že ten, kto zje prvý, pomáha ostatným. Pravda, týkalo sa to iba šľahačky a pudingu, a tak nám bolo jasné, že si v ten ešte aj trochu poplačeme a že to nebude od dojatia alebo od nám vtedy ešte neznámej vianočnej nostalgie.

 

Už viac rokov ignorujem tučného chlapa v červenom župane so zvončekom v ruke, ktorý by mu pasoval skôr na krk. Prekáža mi jeho marketingová nedočkavosť a vtieravá milota. Nereagujem ani na neodolateľné ponuky letákových zliav a množiny obyvateľstva pri bezodných nákupných vozíkoch. Skúšam prijať do srdca evanjeliové odriekanie, nábožné stíšenie, večerné rozjímanie. Teším sa, keď sa mne a mojim blízkym narodí malý Ježiško do čistého srdca, keď rozkladáme stôl, z pivnice prinášame vysokú stoličku pre vnuka a do izieb prikladáme ruské postele, aby sme sa v byte všetci pomestili, aby mal každý kde spať. Pripomenieme si tých, ktorí z rôznych dôvodov nie sú s nami, pomodlíme sa za tých, čo nám aj vo Svätý večer slúžia na rôznych miestach na svete…

 

V detstve nám bolo všetko jasné, a aj keď nám dospelí neverili, my so sestrou sme vedeli svoje, na svoje vlastné oči sme videli Ježiška, ako nám chystá prekvapenie. Betlehemské dieťatko, ktoré všetko dokáže aj pri svojej zdanlivej nemohúcnosti v jasličkách. Veru, už vtedy nám bolo jasné, že Pán Boh sú mocný chlop!

Zobraziť zdroj článku

Share on FacebookTweet about this on TwitterShare on Google+